Slovensko má jedinečnú sieť turistických značkovaných chodníkov. Farebným pruhom medzi dvoma bielymi v šírke a dĺžke presne po desať centimetrov je vyznačených asi 13-tisíc kilometrov. Túto sieť udržiavajú dobrovoľníci, mnohí už v dôchodkovom veku. Hrozí Slovensku, že v maľovaní značiek nebude mať kto pokračovať?

Názory značkárov sa rozchádzajú, jedni hovoria, že mladí chcú značiť, iní, že mladí majú veľa iných záujmov a práca "za almužnu" ich neláka.

Arnošt Guldan, šéf celoslovenskej značkárskej komisie, ktorý je tiež už v dôchodkovom veku, tvrdí, že Slovensko o sieť chodníkov nepríde. Snaží sa mladých lákať na technologické novinky, najmä internet a GPS.

"Pred piatimi rokmi mali dve-tri okresné značkárske komisie e-mail, dnes je ich polovica, teda asi dvadsať. Ak starší nevedia s počítačom pracovať, volajú si mladých."

Ťahákom má byť aj spresňovanie turistických máp. Guldan chce chodníky zakresľovať do máp najpresnejšie v histórii. V socializme boli vojenské priestory, trebárs známe letisko Kuchyňa, v mape ako biele plochy, a chodníky ešte doteraz značkári zakresľujú do máp najmä ručne, pričom môže vznikať skreslenie. Guldan začal chodníky do máp kresliť počítačom pomocou satelitnej navigácie.

Počítače a satelity

do turistiky

Arnošt Guldan však sedí v Bratislave a nad dôsledkami niektorých jeho noviniek krútia značkári v regiónoch hlavami. Trojica značkárov z Liptova je kritická - cesta z Ďumbiera na Chopok trvala doteraz vždy tri hodiny, nedávno však osadili novú značku, podľa ktorej možno úsek prejsť za dve hodiny.

"To bežný turista nemôže zvládnuť," hovorí Ján Dzuroška, šéf značkárskej komisie na Liptove. Ján Juráš sa pridáva - časy na smerovníkoch sa vždy zaokrúhľovali, teraz však osadzuje smerovník, podľa ktorého je to z konca dediny Ludrová pri Ružomberku k najbližšiemu smerovníku pri Pamätníku SNP 29 minút. Za všetko môže podľa neho počítač, ktorý na základe údajov o dĺžke a prevýšení určí, za aký čas sa dá chodník prejsť. Guldan sa bráni - počítač môže byť nepresný, len ak dajú značkári zlé podklady.

Značkári sú dobrovoľníci. Dnes ich je vyškolených asi štyristo, z toho stovka značkuje. "Väčšinou prídu mladí, vyškolia sa, začnú značiť, potom príde ženba, rodina a oni vypadnú. Vrátia sa, keď majú päťdesiat," hovorí Guldan. Značkár má dnes zaplatený materiál, dostáva príspevok na cestovné, diéty podľa počtu vyznačkovaných kilometrov a za jeden deň práce asi 80 korún akoby "ošatné".

Ján Dzuroška s dvoma kolegami pochádzajú z obcí okolo Liptovského Mikuláša a nedávno obnovovali značenie v Ludrovej doline. "Najazdím stovku kilometrov, ale ako náhradu cestovného dostaneme najviac toľko, koľko stojí hromadná doprava. Viete si predstaviť, že nás šofér autobusu pustí dnu s touto výbavou?" - ukazuje na vlečku, na ktorej je kmeň stromu v tvare véčka - budúci smerovník, čakany a píla, ktorou chcú odpíliť a osadiť ďalší smerovník. Jeho kolega Vlado Juráš kritizuje aj diéty na počet vyznačkovaných kilometrov: "U nás sú veľké prevýšenia, dva kilometre tu, v Nízkych Tatrách, a dva kilometre na rovine pri Bratislave nie je to isté."

Kto to platí

Trojica hovorí, že pre náklady so značkovaním asi skončí. Zatiaľ sú to však len slová. Všetci tvrdia, že "ľúbia prírodu a chcú pre ľudí obnoviť značenie". Ide podľa nich aj o bezpečnosť - veď koľkým turistom už pri zhoršení počasia zachránili život práve značky.

Značkári majú zásadu "trojročného cyklu" - teda každý rok by sa mala obnoviť tretina značenia. Arnošt Guldan hovorí, že na takú obnovu by potrebovali 1,2 milióna ročne. Značkári žijú z dotácie ministerstva školstva. Tento rok dostali 800-tisíc, vlani 1,2 milióna.

Niektoré okresy sa začali obzerať po sponzoroch a značkovanie chodníkov si začínajú platiť obce, ktoré žiadajú o granty. Veria, že tak pomôžu turistickému ruchu. Šéf slovenskej značkárskej komisie to nevidí rád, pretože podľa neho značenie bez dohľadu značkárov "zhoršuje spoľahlivosť a jednotnosť značenia".

Všetci značkári dúfajú v zmenu spôsobu financovania, aby Slovensko skutočne nezostalo bez siete chodníkov - namiesto dotácií z rezortu školstva navrhujú dotácie z cestovného ruchu. Ako hovorí Arnošt Guldan, "veď mu slúžime, vo všetkých publikáciách nájdete informáciu, po akej značke sa dostanete k pamiatke. Nikto sa už nepýta, ako sa tam objavila."

Jánovi Dzuroškovi sa pozdáva možnosť vytvoriť jednotnú správu chránených území, ktorá by mala aj vlastných profesionálnych značkárov.

Tento rok značkári urobili prvý krok na zlepšenie financovania, prehrýzli sa vraj "neuveriteľnou" byrokraciou a dostali dotáciu z Európskej únie. Byrokracia však pokračuje - obnoviť sa malo značenie aj na hrebeni Nízkych Tatier, ten je však zavretý pre kalamitu, takže v projekte treba žiadať zmeny.

Kto má záujem o značenie turistických chodníkov, môže sa obrátiť na Klub slovenských turistov - Komisiu značenia na Junáckej ulici 4 v Bratislave (PSČ 832 80), alebo zavolať na 02/49249224. Značkári robia priebežne školenia pre nových značkárov, ale aj v tomto prípade hovoria, že môžu vyškoliť iba toľko ľudí, na koľkých stačia dotácie z ministerstva školstva. Namaľovať značku trvá päť minútNamaľovať poctivo turistickú značku trvá štyri-päť minúť - podľa toho, či sa maľuje na strom alebo na skalu s lišajmi. "Značky sa totiž maľujú drobnými štetcami a treba dávať pozor, aby ste nenabrali naraz veľa farby a značka ,neplakala'," hovorí Ján Dzuroška, šéf značkárskej komisie Liptova. Bývalý šéf horskej služby Západné Tatry, horský vodca a skialpinista, učí v zime lyžovanie a v lete značkuje s kamarátmi. Oddýchne si iba vtedy, keď jeho kolegovia značkári dajú prednosť ďalšej záľube - hľadaniu spadnutých lietadiel z druhej svetovej vojny.

Mierku 10 x 10 majú značkári v rukách, nepoužívajú šablóny, nanajvýš si odhad porovnajú so zárezmi na štetcoch. Kto pri obnove značkovania postupuje poctivo, nosí so sebou aj kaki farbu. Stromy, na ktorých sú značky, totiž rastú a značku rozťahujú, takže kaki farbou sa zatiera, čo presahuje rozmery. Značky nadštandardných rozmerov sú iba na lúkach. Nazývajú sa volavky a majú pritiahnuť pozornosť turistu, aby z lúky správne odbočil na chodník v lese.

Nedávno trojica Liptákov značkovala Ludrovú dolinu. Červená značka na Salatín sa začínala v strede dediny, kde mal v roku 1999, keď sem smerovú tabuľku umiestnili, autobus konečnú. Dnes zachádza ďalej, značkári teda na jeho konečnú umiestnili smerovník - kmeň stromu v tvare V. Nájsť chcú ešte dva kmene, osadiť ich ako smerovníky a obnoviť značenie v doline. V iných pohoriach s nižším stupňom ochrany sa používajú na upevnenie smerových tabúľ kovové stĺpy, v národnom parku by však nevyzerali najlepšie.

Liptovskí značkári tvrdia, že dnešní turisti sú uvedomelejší a značky neničia, napriek tomu sú podľa Vlada Juráša mnohí nevšímaví - najmä Slováci. "Prejdú okolo, a ani nepozdravia, naopak, Česi sa spýtajú, či nepotrebujeme pomôcť."

Značky treba namaľovať na každých dvesto metroch, v doline ako Ludrová, s asfaltkou v centre, môžu byť rozostupy väčšie. Tam, kde z chodníka odbočujú cestičky vyšliapané zverou, treba značky kresliť častejšie. Dôležité je značenie križovatiek - na zmenu smeru sa použije najskôr "upozorňovacia šípka", potom značka priamo v odbočke a nakoniec "potvrdzovacia značka".

Vyznačkoval tritisíc kilometrovMilan Ružek značkuje už takmer 50 rokov a za ten čas vyznačkoval viac ako tritisíc kilometrov. "Značkár miluje prírodu. Keď idem sám alebo v malej skupine, stávam sa jej súčasťou. Kým som značkoval, behali mi pod nohami diviaky, na Klokoči muflóny a pri Modre sa priblížili na pár metrov jelene," hovorí. "Značkovanie je len finálny výrobok. Predtým treba prejsť terénom, musíme chodník viesť tak, aby mali ľudia čo najestetickejšie zážitky. Turistika má totiž poslanie, ľudia spoznávajú prírodu a vytvárajú si k nej pozitívny vzťah." Turistikou vraj žije 24 hodín, cez deň ju robí a v noci sa mu o nej sníva. "My, značkári, sme vo veku ako bývalé sovietske politbyro," žartuje. Hoci chýbajú dobrovoľníci, Ružekovi sa ich podarilo zorganizovať. So stopäťdesiatimi postavil na Veľkej Homoli nad Modrou rozhľadňu, ktorá tu stála kedysi v 19. storočí. Z histórie6 Značkovať sa začalo v 19. storočí v Nemecku. Najprv majitelia chát značili cestu k svojim objektom, postupne sa začali značiť trasy v okolí, a to jednoduchým farebným pásom.

6 V Uhorsku začal so značením Sitniansky spolok, ktorý v okolí Banskej Štiavnice značil prvé trasy na Sitno, k Počúvadlu. Prvá trasa v roku 1874 viedla k novej turistickej útulni pri bani Gedeon v Hodruši a značka mala už pravdepodobne podobu dnešnej. Značeniu pomohlo vyhlásenie Márie Terézie o voľnom vstupe turistov do lesa.

6 Za prvej republiky vznikol Klub československých turistov, ktorý vyznačil 25-tisíc kilometrov v celom Československu.

6 Komunistický Zväz telesnej výchovy centralizoval drobné spolky, pokúšal sa presadiť jednotné značenie v celej Európe, alebo aspoň v krajinách sovietskeho vplyvu, no nepodarilo sa to.

Značenie v Európe

V Európe sa používajú rôzne značky. V Španielsku, vo Francúzsku aj v Belgicku je to len kombinácia bieleho a farebného pásu, v Nemecku značia turistické chodníky aj pomocou čierneho kríža (Andreas Kreutz) a farebných kruhov v bielom poli. Poliaci používajú čiernu vodiacu farbu medzi dvoma bielymi pruhmi. Ak krajiny používajú pásovú značku, nemá jednotné rozmery: "Najvýraznejší rozdiel v európskych krajinách je oproti nám ten, že tam nejestvuje jednotná metodika značiek a turistických informačných prvkov," hovorí Arnošt Guldan.

V Slovinsku, v Julských Alpách, sa používa ako značka červená bodka alebo červený pás (foto dole). Vo Veľkej Británii značky vôbec neexistujú, na najvyššie vrchy Škótska či Walesu vedú široké "diaľnice", takže sa nikto nestratí. Odvážnejší turisti, ktorí vedia čítať z mapy, môžu ísť aj inými cestami, aj po hrebeňoch. Vyznačené drevenými šípkami sú občas iba dôležité odbočky (foto hore).

Menej používané trasy v Nórsku nie sú značené, vyťažené trasy sa začínajú väčšinou na parkoviskách veľkými tabuľami, po chodníkoch sa potom pužívajú zelené drevené tabuľky upevnené na stromoch, alebo je okolo kmeňov stromov či kameňov červený alebo zelený prstenec.

Zoznámili sa pri značkovaní chodníkov Manželia Vavríkovci sa zoznámili pri značkovaní. Vtedy mal každý z nich vlastnú rodinu, pani Vavríková, predtým Petrovičová, žila v Topoľčanoch a značila s manželom a dvoma synmi juh Strážovských vrchov, Bartolomej Vavrík, prezývaný Berco, značil sever.

Edita Petrovičová je prvou ženou - značkárkou na Slovensku. Ako prvá dostala zlatý odznak za vyznačené kilometre, pamätá si, ako muži, ktorí ju dobiehali, volali do zväzu turistov, vraj "koľko kilometrov má Petrovičová?".

Bývalý manžel zaplatil na značkárstvo najťažšou daňou - zomrel na kliešťovú encefalitídu. Editu krátko na to vyhodili z práce, pravdepodobne preto, že sa s pioniermi zúčastnila výstupu na Rokoš v rodisku Štúra a Dubčeka, kam vtedy účastníci osadili tabuľu na pamiatku "vzácnych rodákov". Odišla pracovať na chatu do Krkonôš, kde ju začal navštevovať vtedy už vdovec Vavrík. V Krkonošiach sa zasnúbili, no na svadobnú cestu mierili do slovenských hôr - na Rozsutec. "Išli sme starým chodníkom so zatretými značkami a manžel sa rozhodol, že sa pozrie, ako pokračuje cesta. Ja som chystala raňajky. Zrazu, desať metrov odo mňa, stál medveď. Stuhla som," spomína Edita Vavríková. Medveď našťastie odišiel a novomanžel si za neho "zlízol" nadávky. "Pustila som sa do neho, s plačom, krikom, vraj načo si ma bral, keď ma teraz nechá medveďovi."

Vavrík sa dnes smeje: "Bol to macík. No z výstupu na Rozsutec ani z raňajok nebolo nič."

Manželia už neznačkujú, ako hovorí Vavrík, "štetec zlomil v roku 2003". Jeho manželku a značkársku partnerku začala trápiť reumatická artritída. Dnes chodia spolu na čučoriedky a do obľúbeného Podpoľania.