KREMNICA - Hoci alternatívnych divadiel je na Slovensku niekoľko a sú z roka na rok populárnejšie, Kusy cukru sa od nich svojou podstatou odlišujú. Divadlo je ukážkou tolerancie. Hercami sú nepočujúce deti, študenti stredných škôl pre nepočujúcich, ich počujúci rovesníci, sú medzi nimi rómske deti či mládež s rôznymi typmi zdravotného či mentálneho postihnutia.

Divadlo s podobným hereckým zložením neexistuje nikde na Slovensku a zrejme ani v okolitých krajinách.

V Kusoch cukru našli miesto všetci, ktorí „chcú hrať, a je určené všetkým, ktorí sa chcú pozerať“. Divadlo Kusy cukru vzniklo v minulom roku ako pokračovateľ divadiel Dúha a Ucho, ktoré pracovali pri základnej škole pre sluchovo postihnutých, strednom odbornom učilišti a Strednej priemyselnej škole odevnej.

Na budúci týždeň sa Kusy cukru predstavia s premiérou pohybovo-tanečnej inscenácie Všetko, čo je moje. V predpremiére si vystúpenie s úspechom vyskúšali na nedávnom medzinárodnom festivale nepočujúcich v Nitre. Ak bolo hlavným cieľom režiséra a scenáristu Petra Luptovského pripraviť s hercami silne pocitové predstavenie, podarilo sa. Obrazy vnútorného a vonkajšieho sveta, sveta abstrakcie a reality vo vzájomnom prelínaní privedú hlavnú hrdinku k rozhodnutiu naložiť so svojím životom podľa vlastných predstáv.

Zobraziť v hre abstraktné bolo pravdepodobne zo všetkého najťažšie, čo priznáva aj P. Luptovský: „Myslenie nepočujúcich je zaujímavé. Ich mentálny vek je v porovnaní s rovesníkmi o niečo nižší. Nemajú ani takú veľkú slovnú zásobu a niektorým výrazom nerozumejú.“ Keďže celé vystúpenie je podfarbené emotívnou hudbou, zložité bolo zvládnuť aj tento moment. Herci ju totiž nepočujú vôbec alebo slabo. Všetko ostávalo na podrobnom vysvetlení každého kroku.

KVETA FAJČÍKOVÁ