Tridsaťtriročný rakúsky zjazdár Stephan Eberharter kedysi povedal, že na to, aby bol na svahoch neohrozený, potrebuje okrem fyzického zdravia aj vnútornú harmóniu. Pri pomyslení, že Steff, ako ho nazývajú rakúske médiá, dosiahol triumfy ešte na začiatku kariéry – dva tituly majstra sveta v roku 1991 – by sa mohlo zdať, že vnútorný pokoj hľadal pridlho. Kde-kto ho už aj odpísal. Pred tohtoročnou olympiádou sa však po viacerých triumfoch postavil tvárou v tvár k výzve trojnásobného olympijského zlata. Na to si počas jedných olympijských hier v histórii zjazdového lyžovania trúfli iba dvaja: v roku 1956 v Cortine d‘Ampezzo Rakúšan Toni Sailer a v roku 1968 v Grenoble Francúz Jean-Claude Killy.Rakúski favoriti

Súčasnej generácii zjazdárov musí byť pri všetkej úcte k Medzinárodnému olympijskému výboru smiešne, ako rakúsky zjazdár Karl Schranz prišiel roku 1972 v Sappore o víťazstvá ešte skôr, než si na vrchu zjazdovky pripol lyže. Vtedajší šéf Medzinárodného olympijského výboru A. Brundage si totiž nalistoval článok 26 Olympijskej charty – a bol koniec nádejám. Neúnosné obohacovanie sa jednotlivcov pomocou reklamy bolo v tom čase hrubým porušením štatútu amatéra, a tak finančné odmeny z reklám pre firmy na výrobu lyží vyhnali Schranza z dejiska hier. Rakúska výprava chcela na protest opustiť Sapporo, ale Schranz, ktorý svoje neamatérske príjmy priznal, presvedčil vedenie výpravy, aby to neurobilo. Rakúsky idol nasadol na prvé lietadlo a vo Viedni mu vyše 100-tisíc ľudí pripravilo nezabudnuteľné privítanie.

To, že naši susedia prežívajú zimné olympiády veľmi intenzívne najmä vďaka kráľovskej lyžiarskej disciplíne – zjazdu, sa ukázalo aj o štyri roky neskôr. Nikdy dovtedy nebol zjazdár favorizovaný takým spôsobom, ako to bolo v prípade Franza Klammera. Olympijské hry v Innsbrucku v roku 1976 oslavovali Rakúšania ako „Franciho festival“ ešte skôr, ako sa spustil dolu zjazdovkou Patscherkofel. Našťastie, vtedy im to vyšlo, bol najrýchlejší.

V Lake Placid v roku 1980 zasa zamiešal rakúskymi kartami tréner Charly Kahr, keď na kráľovskú disciplínu nahlásil náhradníka. Leonhard Stock, ktorý sa do olympiády neprejavil nijako mimoriadne, sa mu za to odmenil víťazstvom.

Potom už Rakúšania zažívali aj pády. Pre nich je totiž v najprestížnej športovej disciplíne neúspechom všetko, čo sa neligoce zlatom. A okrem Patricka Ortlieba, ktorý triumfoval vo francúzskom Albertville v roku 1992, sa bielo-červení museli vždy dívať na víťazov zdola. V roku 1984 v Sarajeve na Američana Billa Johnsona, v Calgary ‘88 na Švajčiara Pirmina Zurbriggena, v Lillehammeri ‘94 si víťazstvo odniesol Američan Tommy Moe a pred štyrmi rokmi v Nagane sa zas po hrôzostrašnom páde modly Hermanna Maiera uvoľnila cesta na piedestál 31-ročnému Francúzovi Jeanovi-Lucovi Cretierovi.

A tak sa pred zajtrajším štartom jednej z najsledovanejších súťaží olympiády v Salt Lake City rakúski fanúškovia s napätím pýtajú: vydrží forma i šťastie „Stephinatorovi“?

Recept na návrat

Ešte pred týždňom, v čase, keď Stephan Eberharter nedeľňajším triumfom v obrovskom slalome dosiahol 15. víťazstvo v pretekoch Svetového pohára, štatistici rýchlo listovali v archíve olympijskej sezóny. Zistili, že v priebehu 29 dní dosiahol „Steff“ v Svetovom pohári rovnaký počet triumfov ako za celé obdobie predchádzajúcich desiatich rokov.

A kým sa odborníci a médiá nadchýnajú Eberharterovou životnou formou, muž, ktorý mal byť práve v mormónskom Utahu dva týždne najväčšou hviezdou, si v tichosti zbalil veci a odletel za slnkom. Dvojnásobný olympijský víťaz z Nagana Hermann Maier, ktorý minulé leto havaroval na motocykli, sa namiesto oslnivého ťaženia na olympijských svahoch zotavuje na Floride.

Až po Maierovej havárii si médiá začali všímať aj ostatných zjazdárov rakúskej špičky, ktorých dovtedy nepriamo odsúvali takmer do roly outsiderov.

A najmä Stephanove neobyčajné a v histórii zjazdového lyžovania ojedinelé znovuzrodenie. Eberharter išiel totiž v predchádzajúcich zimách vždy práve v januári s formou rapídne dolu. Až tak, že neraz nadával, že sa mal radšej vybrať na dovolenku do Karibiku, než prežívať blamáž za blamážou.

Čomu teraz pripísať výrazný Eberharterov vzostup? Len od začiatku tohto roku zvíťazil vo Wengene, Kitzbüheli, Garmisch-Partenkirchene a St. Moritzi. Vo švajčiarskom stredisku dosiahol dokonca týždeň pred olympijským zjazdom aj prvenstvo v obrovskom slalome. To si vychutnal prvý raz od roku 1999.

Vôľa, vôľa, vôľa. To je jeden z rozhodujúcich faktorov každého športového úspechu. Rakúsky šéftréner Hans Puma ešte pred 11 rokmi, keď na majstrovstvách sveta získal Stephan zlato v superobrovskom slalome a v kombinácii, povedal: „Ten chlapec má obrovskú vnútornú silu. Rýchlo dokáže dobíjať batérie, jeho mentalita ho predurčuje, aby takéto úspechy vo svojej kariére ešte neraz zopakoval. Eberharter je výsostne súťaživý typ, ktorý sa dokáže koncentrovať na veľké preteky. Je to muž s nervami z ocele, a preto nepochybujem o jeho veľkej perspektíve.“

Po početných zraneniach, ktoré Stephena neraz vyradili zo základného kádra reprezentačného „áčka“, sa introvert ešte viac uzavrel do svojho súkromia. Pred tohtoročnou zimou podriadil životosprávu a denný tréningový rytmus jedinému cieľu: zlatu na olympiáde a pokusu získať veľký krištáľový glóbus za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. Len v posilňovni trávil vášnivý hráč golfu denne minimálne päť hodín.

Výsledok? Víťazstvo za víťazstvom, psychická pohoda, dokonalá kondícia, výrazné zvýšenie svalovej hmoty, v jeho veku dokonalá koordinácia pohybov na zjazdovke bez zbytočných výkyvov.

Sláva a smútok

Hoci od životných triumfov Eberhartera na Majstrovstvách sveta v Saalbachu-Hinterglemme uplynie už jedenásť rokov, na nevšedné okamihy z tohto obdobia si Stephan spomína doteraz. Okamihy zlatého lesku a slávy sa však prelínajú so smútkom nad stratou najbližšieho priateľa. Mnohí si pamätajú na priamy prenos zo zjazdu vo Wengene, kde sa na zjazdovke Lauberhorn po náraze na ochrannú sieť pretrhla životná niť rakúskeho talentu Gernota Reinstadlera. Mal 21 rokov, rovnako ako Stephan Eberharter, jeho priateľ z detstva, s ktorým vyrastal na svahoch. To všetko sa stalo iba pár týždňov pred šampionátom v Saalbachu, kde Eberharter, skromný chlapec z vidieckej rodiny, triumfoval priam rutinérskym spôsobom. Aj najbližší kolegovia z reprezentácie ohodnotili jeho výkon ako „dokonalú drzosť lyžiarskeho zelenáča“. A kým sa hviezdy červenali nad príučkou zjazdárskeho učňa, bezstarostný Stephan siahol s pôžitkom po svojom obľúbenom hudobnom nástroji – harmonike. Sotva však vtedy tušil, že na ďalší veľký deň bude musieť čakať celých sedem rokov – až do olympiády v Nagane.

Vzostupy a pády

Veľa nádejných športových talentov doplatilo na zranenia. Aj na Stephana striehli každú chvíľu. Pred olympiádou v Albertville ‘92 to bola celá nešťastná séria. Mnohí by to boli už dávno vzdali. Možno práve pre nezlomnú vôľu mu dnes priatelia v tíme prajú. Najvýstižnejšie to vyjadril šampión v zjazde, Hannes Trinkl: „Klesol celkom na dno. Možno nik z nás sa v takej hlbokej výkonnostnej priepasti ešte neocitol. A Stephan sa dokázal z toho bahna dostať. Získal si tým môj obdiv, bola to veľká vec.“

Čím všetkým Eberharter za deväť rokov prešiel? Potrhané väzy v ľavom kolene po páde na tréningu, v marci 1992 si zlomil kľúčnu kosť po páde na motocykli, v roku 1993 absolvoval neustále odkladanú operáciu kľúčnej kosti, v decembri 1993 sa mu opäť pretrhli väzy v ľavom kolene, v lete 1994 podstúpil ďalšiu operáciu kolena, o rok na to mal poranený meniskus, následne mu ho operovali. Vari každý by po tom všetkom odišiel do športovej invalidity. Nie však Eberharter, ktorý sa dokázal pozviechať.

Symbolicky sa všetka tá smola začala na majstrovstvách sveta v japonskej Morioke, kde pre katastrofálne počasie zrušili organizátori Super-G, takže sa ani nemohol pokúsiť o obhajobu titulu. No a práve v Japonsku, na olympijských svahoch v Nagane pred štyrmi rokmi, našiel obdivovateľ rockovej Metalliky opäť sám seba. Striebro z obrovského slalomu znamenalo novú výzvu nevzdať sa, „nezabaliť“ predčasne kariéru. Vtedy už takmer tri roky chýbal v štartových listinách Svetového pohára.

„Nedokázal som si predstaviť odchod bez toho, aby som nezabojoval s osudom. Je to hriech vzdávať sa niečoho bez toho, aby človek nevyvinul úsilie obrátiť chod udalostí. Kým som cítil aspoň minimálnu nádej, že sa raz predsa len môžem dostať do starých koľají, nemohol som to nechať zrazu všetko plávať,“ povedal Stephan.

* * *

Zostali ešte dve výzvy: Svetový pohár a najmä olympiáda. Na olympijských svahoch v Salt Lake City sa Eberharter spustí už zajtra. Od čias Franza Klammera nebol ešte nikto takým jasným favoritom olympijského zjazdu. Rakúsky denník Kurier pred pár dňami napísal: „Bolo by mimoriadne nespravodlivé, keby na olympijských hrách Stephan Eberharter ani raz nevyhral.“

Autor: Martin Príbelský