FOTO - ČTK

Narodil sa do komplikovanej doby, no na rozdiel od kolegu Stravinského ho nikdy ani nenapadlo emigrovať a nepísal tak avantgardnú hudbu. Niekoľkokrát musel zohnúť hlavu pred červeným kosákom a kladivom, ale komunistickému režimu sa nakoniec pomstil. Slávny ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič zomrel pred tridsiatimi rokmi, 9. augusta 1975.

Ako jeden z prvých si ho všimol avantgardný divadelník Mejerchoľd, ktorý mu ponúkol spoluprácu a predstavil ho Majakovskému. Slávny básnik mal mrzutú náladu a k mladíkovi vystrel povýšene iba dva prsty. Ten sa mu oplatil prstom jedným, čo básnika pobavilo a vyhlásil: "Vy to dotiahnete ďaleko". A mal pravdu.

Poslednou Šostakovičovou skladbou je Sonáta pre violu a klavír, ktorú dopísal v nemocnici mesiac pred smrťou. Dostala opusové číslo 147, čo dokazuje, že bol nezvyčajne plodný autor. Venoval sa komornej hudbe, monumentálnym symfóniám, ako aj písaniu pre film. Na dnešné pomery bolo nezvyklé aj to, že sa mohol stať rovnako skvelým interpretom ako skladateľom.

"Matka dlho nástojila, aby som sa začal učiť hrať na klavíri. Všelijako som sa tomu vyhýbal. Ona však trvala na svojom a ako deväťročnému mi začala dávať hodiny," spomína vo svojej autobiografii. "Vysvitlo, že mám absolútny sluch a dobrú pamäť. Zakrátko som sa naučil noty a veci sa mi samy ukladali do pamäti."

Čoskoro už malý okuliarnatý pianista neohuroval v rodičovskom dome spoločnosť iba Bachom, ale aj prvými vlastnými skladbami. Je zaujímavé, že už v nich reagoval na aktuálne spoločenské dianie, čo dokazujú názvy ako Vojak či Smútočný pochod na pamäť obetí revolúcie. Šostakovičovci patrili medzi vyššiu vrstvu a čoskoro im odporučili poslať trinásťročného Miťu na konzervatórium.

Po bezproblémovom prijatí a prvých rokoch nadšeného štúdia kompozície a klavíra prišiel šok. Smrť otca v komplikovaných povojnových časoch postavila rodinu pred existenčný problém. Šostakovič si v pätnástich musel začať zarábať improvizáciami k nemým filmom. Popritom však tvrdo študoval a ako sedemnásťročný nečakane absolvoval školu svojou prvou symfóniou.

Verejná premiéra skladby v Leningradskej filharmónii sa stala grandióznym triumfom a odvtedy talentovaný mladík spolupracoval len s najlepšími hudobníkmi.

S úspechom však prišli ďalšie tvrdé nárazy. V roku 1936 vyšiel v Pravde článok Chaos namiesto hudby, ktorý obviňoval autora opery Lady MacBeth z formalizmu, hrubého naturalizmu a melodickej úbohosti. Takéto ostré slová sa v atmosfére stalinského teroru nedali ignorovať. Skladateľ sa ešte viac vydesil, keď krátko nato z neznámych dôvodov zrušili premiéru jeho symfónie. Režim však začal mať iné starosti. Vypukla druhá svetová vojna.

Šostakoviča zastihla v rodnom meste. Keď dokončil prvé tri časti novej skladby, nemecké vojská už stiahli slučku okolo Leningradu. Spolu s ďalšími umelcami a činiteľmi ho evakuovali do Kujbyševa, kde 7. symfóniu dopísal. Sugestívne dielo sa stalo symbolom boja proti nacizmu.

Režim ocenil autora skladby niekoľkými medailami, nezabudol však na jeho "hriechy". Úlohu povojnového kladiva na seba zobral ideológ strany pre kultúru Ždanov. Už v roku 1948 na skladateľskom zjazde tvrdo napadol diela Šostakoviča, Prokofieva... Všetci museli vykonať ponižujúcu sebakritiku a napísať niekoľko skladieb vyhovujúcich estetike socialistického realizmu.

Šostakovič, ktorý mal podľa pamätníkov prirodzene nervóznu povahu, začal mať problémy so srdcom. Hoci po Stalinovej smrti sa tlak značne uvoľnil, on v roku 1960 vstúpil do komunistickej strany. Kontroverzné rozhodnutie sa dá vysvetliť ako zbabelosť, no na druhej strane v tom čase už skladateľ pracoval na "šuflíkovej" satirickej opere Antiformalističeskij rajok. Postava Jedicina má jasný vzor v Stalinovi (čo autor zdôrazňuje citáciou jeho obľúbenej piesne), prázdne frázy v Dvojkinovom parte zase u Ždanova.

Skladba mala oficiálnu premiéru až dlho po Šostakovičovej smrti. No už v roku 1979 svet šokujú jeho tajné Pamäti. V nich vychádza ako geniálny hudobník navonok zmierený s režimom, ale v duchu nesúhlasiaci a mučený.

O pravosti dokumentu sa dodnes vedú diskusie, čo však nie je prípad Šostakovičovej hudby, ktorá nespochybniteľne patrí medzi to najlepšie, čo prinieslo umenie 20. storočia.

Zajtra - observatórium v Greenwichi