Už bol vo finále olympiády aj majstrovstiev Európy - zhodou okolností v Aténach 2004 aj v Mníchove 2002 skončil rovnako, siedmy. Túžbu hádzať medzi elitou aj na svetovom šampionáte si však trnavský kladivár Libor Charfreitag splní až dnes podvečer (od 17.40 nášho času), mesiac pred dvadsiatymi ôsmymi narodeninami.

"Na štvrtý raz som sa konečne dočkal," tešil sa po sobotňajšej kvalifikácii slovenský atlét posledných rokov. Dnes predpoludním mal ísť s výpravou na naše veľvyslanectvo v Helsinkách, ale požiadal o ospravedlnenie. Vo finále chce byť tip-top. Túži po umiestnení medzi najlepšími ôsmimi. Ak medzi nich postúpi, sľubuje, že zaútočí na bronz.

Svoje slonie nohy s kladivárskymi špeciálkami veľkosti dvanásť na nich trikrát rozkrútil v kruhu klietky štýlom päta-špička ako šikovný, hoci trochu objemnejší tanečník. Na rozdiel od mnohých súperov vrátane iného Slováka Miloslava Konopku, nemal problémy sa trafiť do relatívne úzkej, 38-stupňovej výseče. Každý pokus mal platný, v rozpätí stotridsiatich centimetrov.

"Kruh bol fantastický: hladký a rýchly, skvele držal nohy, vôbec sa v ňom nešmýkalo," pochvaľoval si. "A odhodový otvor v klietke mi pripadal dokonca väčší ako na olympiáde."

Kladivárov rozdelili v kvalifikácii do dvoch skupín. Tí, čo boli v poludňajšej, mali viac slniečka a výhodu, že poznali výkony z rána, ktoré neboli bohvieaké.

"Vzhľadom na slabšie výkony v prvej skupine som zmenil stratégiu. Hádzal som zaisťováky, opatrne, na istotu. Po prvom pokuse 76,30, ktorý bol v úvodnej sérii našej skupiny najdlhší, som tušil, že kvalifikáciu prežijem," vysvetľoval.

"Uvažoval som, či neušetriť sily a ďalšie pokusy už nehádzať," priznal. "Ale nápad som zavrhol - nemohol som si to dovoliť, finále ešte nebolo také isté. V druhom a treťom pokuse som skúšal hádzať naplno, ale už som sa nedokázal tak sústrediť. Bol som až priveľmi uvoľnený."