Nedávno sa istá slovenská politička vyjadrila, že je neprijateľné, aby Národná rada prijímala zákony, ktoré začnú platiť až v nasledujúcom volebnom období. Takýto výrok je výrazom naivity a odráža neinformovanosť o parlamentnej práci. Vo vyspelých demokraciách je, naopak, obyčajne neprijateľné, aby sa tie najdôležitejšie zákony prijímali s čo najrýchlejším vstupom do platnosti.
V Británii sa napríklad dnes diskutuje o zásadnej zmene systému "maturít". A kedy by zmena mala nastať? O desať rokov! Zákon o zavedení tzv. doplnkových poplatkov na školné ("top-up fees"), ktorý umožní univerzitám zvýšiť školné o dvetisíc libier na študenta ročne, prijali v roku 2004, platiť začne v školskom roku 2006/2007. O sedem rokov má byť televízia v Británii kompletne digitalizovaná, ale už dnes sa na vládnej úrovni vytvárajú komisie, ktoré majú navrhnúť mechanizmy, aby chudobné domácnosti boli nejako kompenzované pri prechode na drahší systém.
Naštudovať si systém parlamentnej práce v krajinách, od ktorých sa snažíme mnohé veci kopírovať, by nemalo byť až také zložité. Ale na Slovensku chýba aj základné pochopenie charakteru parlamentnej práce. Populárny je napríklad názor, že poslanci majú byť disciplinovaní a sedieť počas zasadania na svojich miestach. Pretože ako robotník stojí pri páse vo fabrike, tak by poslanec mal sedieť v pléne. Pritom je to úplný nezmysel. Poslanec má, hádam, predovšetkým pracovať, a jeho prácou nie je tlačenie hlasovacích zariadení, to je len špička ľadovca. Kvalitná poslanecká práca spočíva predovšetkým v zbieraní informácií, v prácach pre komisie, v kontakte s voličmi a záujmovými skupinami. Na rozprave sedia tí, ktorých sa to priamo týka, veď hlasuje sa aj tak podľa straníckych línií a/alebo po porade s odborníkmi.
Ak poslancov viažeme ešte aj morálne k tomu, aby mrhali svojím časom, médiá a občania na nich nikdy nemôžu začať vyvíjať tlak, aby mali pravidelné týždenné hodiny vo svojej kancelárii pre svojich voličov (ako je to pomerne bežné aj v Čechách), alebo aby boli informovaní a rozhľadení. A vedeli prijímať zákony, ktoré netreba toľkokrát prerábať.
draxler.blog.sme.sk
Autor: Juraj Draxler
