Tak som si zvykla. Na ustavičné trúbenie taxíkov, na pach kari korenia zmiešaného s cesnakom a potom, ktorým je nasiaknutý každý druhý chodec. Na džípy skracujúce si cestu po pieskových políčkach medzi domami v strede mesta, na miestnych obyvateľov v tých ich snehuliackych oblekoch, tmavých okuliaroch a sandáloch, tváriacich sa, že zjedli všetku múdrosť sveta.

Na ich arogantné manželky, ktoré chodia nakupovať v hlúčikoch, takže to vyzerá ako na stretnutí batmanov. Na autobusy naložené malými smutnými mužíčkami vo firemných overaloch, vracajúcich sa domov po 16-hodinovej šichte, ktorí nechali doma svoje tridsaťčlenné rodiny a prišli sem vystavať zasľúbenú zem. Na ruské prostitútky s čínskymi očami, čo sa prechádzajú po starej časti mesta, na tisíce hochštaplerov, čo prišli za vidinou rýchleho zárobku, v značkových oblekov a drahých autách - a vychádza im to. Aj na uprené pohľady väčšiny mužského obyvateľstva na moje blond vlasy a aj všeličo iné, ale len dovtedy, kým na nich škaredo nezazriem - vtedy zabodnú zrak do zeme a neodvážia sa znova pozrieť nahor, mohla by som na nich zavolať mravnostnú políciu. Na kruté letné horúčavy a stále hučanie klímy, ktorá nám ničí zdravie svojím ľadovým dychom.

A ešte rýchlejšie som si zvykla na jazdu v aute pri otvorenom okienku, keď mi slaná morská vlhkosť vsakuje do vlasov, na červené západy slnka na púšti za mestom, na čistotu ulíc a nábreží a na to, že si nezamykám auto a dom len občas.

Aj na to, že je tu všetko naopak a že už neplánujem takmer nič. Na pocit, keď som pred pár rokmi v obchode objavila minerálku Mattoni (stará čechoslovácka hrdosť), na situácie, keď vášnivo diskutujem o veľkom probléme s ľuďmi jedenástich národností a všetko dobre dopadne. Keď idem na látkový bazár a tmaví predavači mi prinesú pohár vody a starú mamu, aby sa so mnou odfotila. Na víkendové opekačky malej, ale o to súdržnejšej slovenskej komunity. Na pravidlá výmenného obchodu s klobásami, kremžskou horčicou a spišskými párkami. A s vegetou, samozrejme.

Zvykla som si na okamihy pri prvej rannej káve a čítaní Sme.sk, úžas nad slovenskou politikou a úľavu po zistení, že sa ma to vlastne až tak netýka. Na ranné zobúdzanie sa pri mojom novozélandskom chlapovi a na to, že veľa vecí radšej neriešim - načo sa zbytočne stresovať vyberaním vhodného kontinentu pre našu spoločnú budúcnosť? Bude to na tom kúsku zeme medzi Dúbravkou a Karlovkou, či v Nelsone na predmestí? Hmm, uvidíme. Zvykla som si aj na samotu a chvíľkovú osamelosť, vtedy si dám pohár vínka a zavolám mame a sestre, tie dve vždy vedia, čo potrebujem počuť. Zvykla som si na úctu, čo sa mi dostáva od ľudí storakých národností a tiež na pocit, keď rozmýšľam, ako najlepšie im ju vrátiť.

Čo už viac dodať. Jednoducho som si zvykla.

Autor: MARTINA BOOR(Autorka pracuje ako marketingová manažérka v Dubaji.)