Jednorazovú dávku v hmotnej núdzi obce poskytujú na nevyhnutné ošatenie, základné vybavenie domácnosti, školské potreby pre dieťa, mimoriadne liečebné náklady či dokonca nákup "nevyhnutných potravín". Niekde prispejú aj na nákup "paliva" či na to, aby dieťa mohlo ísť do detského tábora, na lyžiarsky kurz či školský výlet.
Dávku obce nepriznajú hocikomu. Primátor Levíc Štefan Mišák hovorí, že posudzujú aj to, či sa žiadateľ snaží z hmotnej núdze dostať. Teda, či má nejaké žiadosti o zamestnanie, či sa zaujíma o to, že by mal byť zamestnaný, hoci, ako Mišák uznáva, nájsť zamestnanie v oblasti s vysokou mierou nezamestnanosti nie je ľahké. Pritom žiadateľ nesmie mať voči mestu nejaký záväzok, napríklad, dlh na nájomnom či nejakej miestnej dani.
Dávku obec môže poskytnúť "do výšky preukázaných skutočných nákladov", najviac však 3-násobku životného minima, čo je dnes pre jedného človeka v hmotnej núdzi 14 190 korún.
V celej výške dávku obce zvyčajne nepririeknu. Napríklad v Šahách majú zásadu, že mesto môže dať najviac 2-tisíc korún, v Štúrove tisíc, 2-tisíc, 3-tisíc alebo 10-tisíc - v závislosti od toho, kto, alebo načo o ňu žiada. Výnimočne obce zo svojich zásad popustia, keď dávku priznajú aj niekomu s príjmom "mierne presahujúcim" životné minimum.
V Leviciach k 2. augustu z 25 žiadostí o dávku uznali 24. Na dávky mesto dalo 45 500 korún, na jednu priemerne 1 896 korún. Mišák vysvetľuje, že ak by dávku dávali "na hornej hranici", dostali by ju "dvadsiati, a tým by sa to skončilo". Niekedy podľa neho občanovi nato, aby prekonal ťažkosti, stačí aj dvetisíc korún. (joč)
