Vojna, autá, kamarátstvo

Erich Maria Remarque - toto výrazné meno svetovej literatúry 20. storočia, už samo osebe obsahuje literárnu inšpiráciu. Narodil sa roku 1898 v Osnabrücku ako Erich Paul Remark. Niektorí znalci však tvrdia, že táto kníhkupecká rodina sa volala Kramerovci, a keď si meno Kramer prečítame odzadu, dostaneme naozaj Remarka.

Maria bolo stredné meno jeho matky. Kramer či Remark sa úpravou na exotickejšie znejúce Remarque stalo jednou z najúspešnejších spisovateľských značiek. Toto pohrávanie sa s menom i identitou nie je samoúčelné: možno sa v ňom prejavujú aj rysy samotného Remarquovho písania. Trochu sentimentality, trochu exotickosti, trochu romantiky.

V živote EMR, ako ho zvyknú familiárne nazývať jeho prívrženci, však veľa romantiky nebolo. Ako čerstvý maturant narukoval na bojiská prvej svetovej vojny. Bolo to dobrovoľné rozhodnutie a treba za ním hľadať asi viac túžbu po dobrodružstve ako vlastenectvo.

Presila desivých zážitkov i vlastné zranenie ho na celý život vyliečili z tejto chlapčenskej ilúzie hľadať romantiku v hre na vojakov. Prvá kniha jeho dezilúzie sa stala zároveň jeho najsugestívnejšou. Názov Na západe nič nového (alebo tiež Na západnom fronte pokoj) nemohol byť ironickejší. Na západných bojiskách sa naozaj nič nedialo: iba každodenná rutina smrtí a umierania.

Remarque bol majstrom vo vymýšľaní titulov svojich kníh, ktoré už na prvé počutie museli upútať. Čas žiť, čas umierať, Miluj blížneho svojho, Nebo nepozná vyvolencov, Noc v Lisabone, Tiene v raji, Žena so zlatými očami - to nie sú iba dobre zvolené názvy. Za týmito starostlivo vyberanými titulmi sa skrýva skvelé marketingové umenie zručného rozprávača.

Spisovateľ myslel na svojho čitateľa, a nie je na tom nič zlého. Jednoducho ho uspokojovalo mať čo najširšie čitateľské zázemie a tešil ho spisovateľský úspech. A že sa mu to podarilo, svedčí jeho pretrvávajúca obľuba. Aj dnes sa na internete zhromažďujú skupinky jeho priaznivcov, ktorí sa napríklad v jednom fóre dohadujú, čo má spoločné Remarque s ďalším autorským obľúbencom Simmelom.

K Remarquovej chvále treba pripísať, že v úsilí získať čitateľa nikdy neskĺzol k lacným trikom profesionálnych bestseleristov. Jeho recept bol jednoduchý: poctivo odrozprávaná próza (v umení lakonickej vety sa učil u Hemingwaya), jasné, nie priveľmi psychologizujúco vystavané charaktery, romantické kulisy bojísk či barov. Alebo v skratke: vojna, autá, kamarátstvo.

Taký je aj román Traja kamaráti, ktorý zachytáva trojicu priateľov Robbyho, Otta a Gottfrieda ako mladých vojnových veteránov. Kov zbraní vymenia za plechy áut, keď si otvoria spoločnú autodielňu. K tejto trojke chlapov pribudne žena Pat, ale nie preto, aby rozpútala chlapskú vojnu troch mužov o jednu ženu. Práve naopak, trojica sa dokáže spojiť, aby umierajúcej Patrícii vybojovala život.

Keď jedného z nich zastrelia a hlavná hrdinka umiera na tuberkulózu, ostáva opäť iba spoľahlivé chlapské priateľstvo. Je to romantické, je to čítavé, je to sentimentálne, ale kto z čítajúcich si nerád prečíta podobnú story? Najmä keď je pútavo a farbisto vyrozprávaná.

Inú polohu prejavil autor v románe Čierny obelisk, kde zužitkoval svoje niekdajšie skúsenosti z podnikania s cintorínskymi náhrobkami. Čierny humor, irónia, podtext, satira ukazujú, že Remarque nebol zďaleka autorom, ktorý by sa uspokojil so spotrebnými príbehmi pre nenáročného čitateľa.