CTIBOR BACHRATÝ sa cíti nesvoj, keď ho niekto fotí. O to radšej drží aparát v ruke. Známy slovenský fotograf, "stály inventár" divadiel, koncertných pódií a festivalu Pohoda, pôsobí, akoby bol v pohode stále. Násilie na fotkách nemá rád a najradšej je, keď sa môže spolu s objektmi svojich obrázkov tešiť zo života a zaujímavej práce.

Boli ste tanečníkom v Lúčnici. Ako sa stal z tanečníka fotograf?

To bolo tak, že z amatérskeho fotografa sa stal tanečník a z neho zasa fotograf. Naplno sa to prejavilo na zájazde v Amerike, rozbil som fotoaparát a zrazu som pocítil silný absťák. Musel som si požičať peniaze od dirigenta a kúpiť si kvalitný prístroj. Radšej som chodil menej do krčiem, aby som mu ho mohol splatiť. Po revolúcii som si povedal - všetci hovoria, že som dobrý, tak sa tým skúsim uživiť. A zistil som, že to nie je také jednoduché.

Čím to je, že človek cíti potrebu dokumentovať - fotografovať veci, ktoré sa okolo neho dejú? Je to akési zlodejstvo, zbieranie trofejí?

Vždy som sa pohyboval v nejakých kolektívoch, bol som medzi ľuďmi, ku ktorým som mal silný vzťah. Bral som to skôr ako spoločenský dopyt. Že ľudia chcú, aby som ich fotil. Doteraz mám problém fotografovať úplne cudzích ľudí. Potrebujem nadviazať kontakt. A radšej nefotím tých, ktorí nie sú v dobrom rozpoložení. Som rád, keď to robí ľuďom dobre. Ale ani to niekedy nestačí. Mám zábery pohodových, veselých ľudí z newyorskej Greenwich Village. Cítili sa dobre a aj ja som sa tešil. O dva týždne padli Dvojičky a ja som tie fotografie nezverejnil, aj keď som pôvodne chcel. Zrazu sa ocitli v úplne inom, temnom kontexte.

Ako sa pozeráte na novinárske fotografie z miest rôznych nešťastí?

Podať správu o tragédiách je potrebné, ale takýchto svedectiev je v poslednom období prebytok. A navyše, každá takáto situácia sa dá propagandisticky zneužiť. Napríklad fotografie z vietnamskej vojny vrhali zlé svetlo len na Američanov. Verejnosti sa až neskôr dostali do rúk informácie, aké zverstvá robila druhá strana. To by asi dosť zmenilo verejnú mienku. Nie je úlohou fotografa zaradiť fotografie do nejakého širšieho kontextu, ale ja by som sa cítil zle, keby moje, v najlepšom úmysle robené fotky boli zneužité na propagandu. Typickým príkladom je slávna fotka Che Guevaru od Alberta Kordu, na ktorej vyzerá ako sympatický chlapík, a pritom to bol obyčajný terorista.

Podľa vašich vyjadrení ste jasný antikomunista. Mali ste za totality problémy?

Určite som nebol žiaden bojovník. Totalitu som prežil v uzavretom svete. Zažíval som len také bežné ponižovania ako väčšina obyvateľov, napríklad šikanovanie pri vycestovaní. Vraj aj za to cestovanie máme byť vďační strane, a nie našim schopnostiam. Raz som dal svoje fotky z Ameriky na výstavu o zájazde Lúčnice a komisia vyradila obrázok s usmievajúcim sa černošským dievčatkom - černosi predsa v Amerike majú trpieť, a nie sa usmievať. Na druhej strane, fotku požiaru v Brooklyne tam dali s veľkou radosťou. Uvedomoval som si, že folklór sa používa na propagandu socializmu, ale bol v tom nevinne - mali sme úspechy aj v západných krajinách. Až pred revolúciou som sa zoznámil s prácami Havla a ostatných disidentov a uvedomil som si, že kým sme si my užívali, niekto bol vo väzení.

Čo vás ako fotografa baví najviac?

To, čo robím. Divadlo, koncerty, ľudiaí, ktorí majú v sebe energiu, vedia sa odviazať, baviť, nemajú problém prejaviť sa takí, akí sú. Ľudia, ktorí robia svoju robotu s ľahkosťou, vnútorným rytmom. Tí, ktorým dáva práca pocit uspokojenia a možno šťastia. A je úplne jedno, či je to rockový hudobník, herec alebo chlap, ktorý kosí lúku. To je predsa tanec. Alebo černosi, oni nechodia, ale tancujú.

Boli ste v Lúčnici dobrý tanečník?

To nech posúdia ostatní. Ale choreograf Štefan Nosál bol výborný v tom, že vedel využiť ľudské typy. Dokonca aj ja s mojím ksichtom som niekedy tancoval sóla.

Čo je zlé na vašej tvári?

Nepatril som medzi charizmatických tanečníkov, ktorí vyjdú na javisko a ešte ani nemusia začať tancovať a už sú výborní.

Čím je pre vás folklór?

Tento svet som vždy miloval. Ale folklór pre mňa nie sú len točiace sa sukne a fujary, ale aj spôsob života, zázemie, kultúrny svet. Pre mňa je do istej miery súčasný folklór aj divadlo Stoka, ktoré roky fotím. Niektoré typy tam boli úplne folklórne.

Ste "dvorným fotografom" festivalu Pohoda, ktorý sa nedávno skončil. Aj to je súčasný folklór?

Pohodu som už pred siedmimi rokmi začal fotiť aj preto, lebo mi pripomínala folklórne festivaly, zaspomínal som si na mladosť. Páčili sa mi príjemní ľudia, to, že nikdy neboli žiadne konflikty. Na rozdiel od folklórnych festivalov, kde niekedy aj k bitke prišlo.

Čo vám dáva Pohoda ako fotografovi?

Každý rok zažívam pri práci veľmi príjemné chvíle, som šťastný a nechcem, aby sa to skončilo. To je najviac, čo môžem zažiť. Na Pohode ma oslovila hlavne atmosféra. Dramaturgia je záležitosť vkusu, ale musím povedať, že väčšina vystúpení ma baví. Aj z veľkých hudobníkov niekedy cítiť rutinu. Rutina však nie je fotogenická, najlepšie fotky sú z vystúpení, kde sa muzikanti dokážu vybičovať vysoko nad svoje štandardné výkony - a takých je na Pohode dosť. Ak niekto podá s ľahkosťou skvelý výkon, dá to energiu aj mne a vtedy vôbec necítim únavu. Muzikanti sa fotia dobre, sú veľmi prirodzení, aj keď sa nájdu výnimky - keď zacítia, že ich fotím, začnú sa predvádzať. Ale niektorí to robia veľmi pôvabne, napríklad Jano Kuric z Vidieka.

Zažili ste na Pohode aj situáciu, ktorá sa vám navždy vryla do pamäti?

Spomínam si na jednu fotku, asi z tretieho ročníka. Utekal som na pódium, kde začala hrať kapela, a periférnym videním som zbadal párik sediaci na zemi, bozkávali sa v zaujímavej, nevulgárnej póze, takže som ich v behu odfotil. Vôbec som seriózne nevenoval pozornosť nejakej kompozícii, ani som sa nezastavil. Napokon tá fotka dopadla dobre a mala úspech. Dokonca sa tí dvaja prihlásili a tešili sa z nej. Ten záber možno nie je úžasný z fotografického hľadiska, ale je milý, symbol celej Pohody.

Hovoríte, že vás najviac baví fotiť ľudí, ktorí sa povznesú nad rutinu. Ako bojujete vy proti vlastnej rutine?

Klišé má každý človek, ktorý robí veľa. Pri fotení divadelných predstavení a koncertov sa pravidelne prichytím pri tom, že toto som už takto niekedy fotil. Že čakám na podobnú scénu, beriem niekoho z toho istého uhla. Skrátka, idem robiť osvedčený záber. Nie je nič horšie. Ak si to uvedomím, nájdem si iný uhol, počkám si na inú situáciu. Aj keď je to isté riziko. Z fotografie rutinu cítiť, a to sa týka aj novinárskej fotky.

U nás je to tak, že veci, ktoré človeka bavia, ho väčšinou neuživia. Ako túto dilemu riešite vy?

Mám šťastie, že väčšina toho, čo robím, ma naozaj baví. Spolupracujem s mnohými divadlami, čo nie sú síce vysoké honoráre, ale nazbiera sa. Baví ma meniť žánre - fotím aj balet, pantomímu, muzikály, vážnu hudbu, rôzne typy divadiel - od avantgardy po Radošincov. Spolupracujem aj s architektmi a dokumentujem budovy. To ma tiež príjemne vyhodí z divadelnej rutiny. Je to zaujímavé v tom, že treba čakať na počasie, na svetlo, dokonale stavbu poznať. Teraz fotím jeden dom už dva mesiace s prestávkami. Keby som sa vrhol iba na reklamu, určite by som mal viac peňazí, ale divadla a hudby sa nikdy nevzdám.

Aké sú špecifiká divadelnej fotografie?

Beriem to tak, že divadlo je hotové dielo a mojou úlohou je zaznamenať ho, teda nerealizovať cez tieto fotky svoje fotografické ego, napríklad nejakými ,umeleckými rozmazákmi'. Aj keď, samozrejme, nemám nič proti tomu, keď niekto nájde v mojich fotkách umenie. Fotím aj skúšky, ale najradšej mám ostré predstavenia, kde už herci zažívajú, ako ja hovorím, pozitívny stres. Musím si nájsť miesto, mať postreh. Ale aj vyčkať vhodný okamih.

Vnímate svet akoby cez hľadáčik fotoaparátu? Ste nervózny, keď vidíte situáciu, ktorá by stála za fotku, a nemáte pri sebe aparát?

Mával som také stavy, teraz to viem vypnúť. Viem, že ak je človek pripravený a chce, dobrá fotografia príde za ním aj sama - skôr či neskôr. Keď vidím niečo pekné a nemám foťák, pokochám sa a poviem si - nech to len je. Mne stačí vidieť, zažiť. Nie je dobré tlačiť na pílu - vo vzťahoch ani v robote. Človek nesmie zabudnúť žiť.

Dovolenková sezóna sa ešte neskončila, digitálny prístroj má už hádam každý, takže ľudia cvakajú odušu. Čo by ste odkázali amatérskym dovolenkovým fotografom?

Na dovolenke si treba hlavne užívať a fotiť treba, len keď sa človeku chce. A hlavne - nech je to zábava a nie upachtené dokumentovanie. Fotky z dovolenky sa robia zo sentimentálnych dôvodov. Pre seba. Nemám rád také to vyťahovanie sa pred známymi, kde sme boli. Fotky sú len odraz, pripomenutie. Najkrajšie dovolenkové obrázky zostávajú v hlave.

Dnes už nestojí otázka, či používať alebo nepoužívať digitálny prístroj - väčšina fotografov má aj digitál. Mali ste problém s novou technológiou?

Klasický film mi chýbal iba chvíľu, potom mi skôr prekážalo malé oneskorenie od stlačenia spúšte po cvaknutie. Dnes sú už digitálne prístroje veľmi kvalitné, takže rozdiel necítiť. Dôležitý je výsledok a je úplne jedno, na aký prístroj sa fotí. Technológie len rozširujú možnosti.

Hudobníci hovoria, že hudbu netreba vedieť iba hrať, ale ju aj počúvať. Ako je to s fotografiou?

Milujem dobré fotografie. Ale myslím si, že najlepšie fotky už boli urobené. Zo slovenských fotografov by som spomenul Martina Martinčeka. Nikdy nezabudnem na jeho fotografiu pohrebu. Ani so súčasnými technickými prostriedkami by sa nikdy nepodarilo fotografiu takto nasvietiť a zadymiť. Vietor víril prach z hliny, ktorú hrobári hádzali lopatami do hrobu, cez ten prach presvitali lúče slnka. A pritom títo starí fotografi robili na veľké formáty, na filme mali k dispozícii obmedzený počet záberov, aparáty boli obrovské škatule, s ktorými nemohli pôsobiť nenápadne. Ale vedeli sa postaviť, čakať a v pravý čas celú realitu skoncentrovať do jediného záberu. Dnes sa dajú na digitálnych fotoaparátoch fotiť desiatky, stovky fotiek v sérii. Podľahnúť kvantite je však nebezpečné. Medzi tisíckami záberov sa môže ten správny stratiť. Ľudia zabudli počkať na vhodnú chvíľu a sústredene pozorovať svet. Ale to nie je len problém fotografie, ale celého nášho rýchleho života.

FOTO SME - AUTOR A CTIBOR BACHRATÝ