Na začiatku 20. storočia bola síce fotografická technika už rozšírená, ale nie tak, aby boli fotoaparáty v domácnostiach bežné. Ak sa už rodina rozhodla nechať fotografovať vo fotoateliéri, musela byť na to zvláštna príležitosť - zásnuby, svadba, za vojny odchod na front alebo aj ďaleká cesta. Dôvodom, prečo sa moji prastarí rodičia Samuel Búľovský a Zuzana, rodená Kuzmová, ktorí žili v Martine, rozhodli v roku 1904 odfotografovať s celou svojou rodinou u známeho fotografa Pavla Socháňa, bola cesta dcéry Marty za prácou do Ameriky.

Marta Bodická (1874 - 1955), na fotografii prvá hore vľavo, bola mladá vdova s dvoma deťmi. Po neúspešnej manželovej liečbe ostali dlhy, ktoré bolo treba splácať, a okrem toho, chcela dať svoje deti študovať. Tak ako vtedy mnoho iných ľudí na Slovensku, východisko zo situácie videla v odchode do USA. Marta, vyučená krajčírka, bola šikovná a driečna mladá žena. V Martine hrávala hlavné úlohy v Slovenskom spevokole, vedela spievať aj kresliť. V Amerike začala najprv pracovať ako spoločníčka u bohatej Nemky, ale v tom nevidela životnú perspektívu. Napokon sa veľmi úspešne zamestnala v módnych salónoch v Bostone, Philadelphii, Pittsburgu a najmä v New Yorku. Salóny ju posielali na módne prehliadky v USA a každoročne aj do Paríža. Na prehliadkach sa modely nesmeli fotografovať, nové módne nápady sa mohli iba narýchlo naskicovať a potom model spamäti nakresliť. V tom Marta preukázala veľký talent.

Začiatok prvej svetovej vojny zastihol Martu v Európe. Až do jej skončenia žila s deťmi v Martine a potom sa vrátila do USA k svojej práci v módnych salónoch.

Dlhy splatila, syn Metod sa stal lekárnikom, dcéra sa vydala a Marta si napokon nasporila aj na vlastný malý domec. Do Martina sa definitívne vrátila v roku 1925. V 50. rokoch postavili v Martine strojársky podnik Stalinove závody, a tak boli pre robotníkov potrebné byty. Martu Bodickú vo veku sedemdesiatpäť rokov, tak ako aj viacerých iných starých Martinčanov, vysťahovali z jej vlastného domu na dedinu, do Belej, kde žila štyri roky v jednej izbe, v ktorej sa nedalo dobre kúriť.

"Podnájomník" si však po čase postavil dom a keďže si bol vedomý toho, že starú ženu vytlačil z jej vlastného príbytku, pri odchode neodovzdal kľúče od domu na národný výbor, ale Martiným neteriam. Tie tetu presťahovali do domu, zostali s ňou na noc a čakali, čo sa bude na druhý deň diať. Prišli ľudia z národného výboru, začalo sa vyjednávanie a došlo ku kompromisu. Do domu prišiel síce bývať ďalší nedobrovoľný "podnájomník", ale teta mohla ostať v manzardke na poschodí, kde ešte prežila posledné necelé dva roky života.

Zora Ondrejčeková, Bratislava