Ešte než 2. augusta 1988 zomrel, prial si Raymond Carver v jednom rozhovore, aby mal na náhrobnom kameni pod menom jediné slovo – básnik. Bol totiž ako básnik nedocenený a ako poviedkar, naopak, uznávaný (a pokojne by sme mohli povedať, že i precenený). Kritika si s ním dlho nevedela poradiť: Carverove básne týmto autoritám pripadali ako poviedky zredukované na najnutnejší rozsah a poviedky, naopak, chápali ako minimalistické. Autor sa bránil, pretože slovo minimalizmus znelo pejoratívne, akoby čitateľ dostával len to najpodstatnejšie a bol o niečo vzácne ukrátený.

Navyše to bolo označenie tendencií, ktoré boli v modernom umení módne kedysi na začiatku sedemdesiatych rokov, a Carver sa za modernistu nikdy nepokladal. Akýže minimalizmus, povie si čitateľ tejto knihy, veď niektoré poviedky majú dvadsaťstránkový rozsah a pripomínajú skôr novely. A navyše, chýba im hermetickosť diela, ktoré akoby s čitateľom ani nerátalo a bolo určené len znalcom! Carverova metóda je totiž dôsledne realistická, čitateľ to pozná okamžite a neuniklo to ani väčšine kritikov.

Ich starosťou a aj náplňou práce bolo, ako tento realizmus pomenovať. Termín je to naozaj široký, vágny a dosť zdiskreditovaný. Raz sa teda autorovi týchto próz povedalo, že jeho štýlom je „špinavý realizmus“, druhý raz už bol predstaviteľom „nového realizmu“ a potom zasa „pop realizmu“. Niečo na tom vždy bolo, lebo hlavnými hrdinami týchto poviedok sú takmer vždy „nezaujímavé manželské páry z nižšej strednej vrstvy, muži bez zamestnania, alkoholici a iní stroskotanci“. Nie je to zaiste tá „vyššia stredná vrstva“, ktorej príslušníci túžia preniknúť do elitných sfér a sú námetom záplavy amerických telenoviel.

Carver prevzal niečo z prózy psychologickej, abstrahuje a redukuje dejovosť, pracuje s náznakmi a pre svoje príbehy nikdy nevymýšľa happy endy, ba ani pointy. Všetky sa odohrávajú v prítomnosti, ktorá je pochmúrna, a ich hlavní hrdinovia utekajú pred minulosťou, ktorá je ešte pochmúrnejšia. Carver je realistický a autobiografický nie v tom, že by opisoval konkrétne zážitky zo svojho neutešeného detstva a dospievania, ktoré ukončilo už v osemnástich rokoch neuvážlivo uzavreté manželstvo. Ale v tom, ako stroho a bez ozdôb píše o tom, že príbehy nás ľudí sú si navzájom veľmi podobné, ale nie beznádejné.

Je v tom aj životná múdrosť, poznanie umelca, ktorý musel neustále bojovať s nepriazňou osudu, po neradostnej mladosti vkročil do nešťastného manželstva, prechádzal ťažkými zamestnaniami, ale aj všetkými štádiami alkoholizmu, aby potom oslobodený a vyliečený musel bojovať s nepriateľom, ktorý sa objavil, až keď sa zdalo, že všetko sa obrátilo na lepšie – s rakovinou pľúc. Ani tu sa nevzdával a šesť rokov bojoval tento márny boj.

Životný príbeh napriek tomu naznačuje v hlavných obrysoch spôsob Carverovho myslenia, jeho „životnú filozofiu“, a teda aj ideovú osnovu spisovateľovho mimoriadneho diela. Objektívne vzaté je naozaj mimoriadne, osobne si najviac cením Carverove básne. V poviedkach, nie vo všetkých, ale v dobrej polovici, je predsa len cítiť určitú artistnú preštylizovanosť, upnutie sa na psychologické pozadie našej banálnej každodennosti. Carver nie je rozprávačom, ako sa vraví, „z božej milosti“, ale predstavuje úplne iný typ poviedkara. To, čo mu však nechýba, je pravdivosť, autenticita, čitateľ cíti, že pán spisovateľ ručí za každé slovo, ktoré napísal.

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)