Obec s tisícsto obyvateľmi sa vďaka tomu dostala do análov svetovej atletiky. "Okrem mňa hádzal aj bronzový z Helsínk Gejza Valent. Aby však bolo všetko regulárne, museli sme súťažiť traja - nahovorili sme miestneho telocvikára," smeje sa Bugár.

Pred vyše tromi desaťročiami narukoval do pražskej Dukly a ostal jej verný. Dnes má v armádnom klube na starosti medzinárodné styky. Slovenčinu iba lámal, kým čeština mu ide ako rodná maďarčina.

Vždy šíril vôkol seba dobrú náladu. Ostalo mu to aj po päťdesiatke, ktorú oslávil v apríli. V sobotu sme ho s rodinou zastihli na svokrovej záhrade pri Labe v Kuněticiach.

Pred dvadsiatimi dvoma rokmi v Helsinkách ste museli na svoje finále čakať až do posledného dňa - neznervózňovalo vás to?

Bol som pripravený tak, že som musel získať medailu, aj keby z neba padali traktory. Akurát som nevedel, či forma bude stačiť na zlatú. Disk mi lietal celý rok, priemer som mal okolo 67 metrov. Vo finále som sa za 67 m dostal hneď v prvej sérii a v druhej som ešte pár decimetrov pridal.

Na rade je Delis, tvrdil pred šampionátom nemecký odborný časopis Leichtathletik v narážke na to, že Kubánca na moskovskej olympiáde 1980 domáci rozhodcovia obrali o víťazstvo. Značku jeho najlepšieho hodu zapichli tak, aby nemeral viac, než najdlhší pokus "ich" Raščupkina.

Obrali aj mňa, ale jeho viac. Správne poradie malo byť: 1. Delis, 2. Bugár, 3. Schmidt. A až štvrtý Raščupkin.

V Helsinkách ste Kubánca z rovnováhy vyviedli zasa vy...

Ja som ho naopak vyhecoval, hoci, pravdu povediac, nechtiac. Prechádzajúc sa po ploche medzi pokusmi, naďabil som na bubon, ktorý už mali muzikanti nachystaný na záverečný ceremoniál. Vedľa neho chrápal Delis. Keď som zabubnoval, strhol sa, vyskočil a vyvalil na mňa oči. Čo sa deje?! pýtal sa. Hrám ti na nervy, odvetil som mu. Nerozumel mi, ale asi som ho nahneval, lebo posledným pokusom ma takmer prehodil.

Vtedajší šéftréner Miloš Dajbych bol puntičkár, celkom iná povaha ako vy. Ako ste vychádzali?

Super, bol to grand. Na majstrovstvách Európy 1982 v Aténach som mu povedal, že vyhrám. Bude búchať šampanské, sľúbil. Vyhral som, no zásoby šampanského sa medzičasom minuli. Nič to, povedal, zorganizujeme jazdu kráľov. Nechal pristaviť koč a na ňom ma odviezol do najbližšej krčmy. Turkovi, ako sme volali jej majiteľa, lebo nás sprvu tipoval za Turkov, sme vypili všetky zásoby.

Aká bola oslava helsinskej zlatej?

Dlhá, zo záverečného banketu som sa vrátil o deviatej ráno. Helsinki si však v atletickej partii často pripomíname najmä inou historkou. Pôvodne sme mali štartovať v disku až traja z Československa: okrem Valenta a mňa tiež Josef Kubeš, guliar, ktorý splnil limit aj v disku. Na štartovej listine kvalifikácie sa však neobjavil. Ako to, oborili sme sa na podpredsedu zväzu Antona Ihringa. Vysvitlo, že jeho štart vedenie výpravy deň pred pretekmi nepotvrdilo, a tak ho z prihlášok vyškrtli. Celkom sme na teba zabudli, pokrčil plecami Ihring. Mimochodom, Kubeš je dnes generálnym riaditeľom Hasičskej poisťovne, ale nedarí sa mi presvedčiť ho, aby sponzoroval Duklu. Jemu sa zasa nedarí schudnúť - váži 130 kíl.

A vy?

Ja mám stopätnásť. Zriekol som sa ovarov, slaniny a pätnásť som zhodil, lebo trpeli kĺby. Občas si začinkujem vo fitnescentre a nedávno som si kvôli dcére kúpil aj kolieskové korčule. Mám prilbu, chrániče, chýba mi len hokejka... Robím údržbu, aby mi chutilo vínko. Práve mám pred sebou pohár rulandského.

Bugár dokáže hodiť výkon na akýkoľvek vietor, tvrdil vrhačský tréner Jaroslav Šmíd. Naozaj vám to bolo jedno?

Nemal som zamilovaný typ vetra, ale žeby ma vietor miloval, to sa nedá povedať. Ani raz sa mi nepritrafil taký, ako v osemdesiatom šiestom v Neubrandenburgu Nemcovi Schultovi, keď hodil dodnes platný svetový rekord 74,08 m. Pritom priemer desiatich najlepších výkonov som mal lepší ako on - 70,12. Za 65 m som hodil 160-krát.

Skvostnú formu ste mali aj v osemdesiatom štvrtom. Ako ste znášali rozhodnutie bojkotovať losangeleskú olympiádu?

Ťažko. Keď odriekli účasť Rusi, bol som práve v Los Angeles. A keď sa u nás rozhodlo ich nasledovať, súťažil som v Modeste. Potom vymysleli kontraolympiádu - preteky Družba. Reku, na 'rudú' olympiádu nejdem, konečne sa vyberiem k moru na dovolenku. Uprosili ma. Začali ma púšťať na všetky zahraničné mítingy, na ktoré som dostal pozvanie. Nielen na niektoré ako dovtedy. Dokonca mi zaplatili sústredenie v Taliansku a namiesto trénera naň so mnou poslali manželku.

Chodievate ešte občas na južné Slovensko?

Pred týždňom som sa stamodtiaľ vrátil. Okrem oboch bratov žije ešte aj otec. Má osemdesiatjeden rokov a každé ráno sa mu musím telefonicky hlásiť. V polovici augusta prídem na Žitný ostrov zasa, pozval ma starosta Orechovej Potône.

Autor: mo