Veľa detí z Gazy berie svoj odchod zle. Mnohé prídu o kamarátov. FOTO - REUTERS
Osnat Maimonidová tri noci presádzala kvety. Vyťahovala ich zo zeme, jemne otriasala korienky a presádzala ich do črepníkov. Pri každom kvete mala štítok a na ňom napísané, kedy ho zasadila a komu ho potom predá.
Tam, kam sa bude sťahovať, kvety už pestovať nebude. Zatiaľ ich nechá priateľke. Čo s nimi bude potom, nechce vedieť.
Osnat, jej manžel David a osem detí (2- až 16-ročné) sa pred desiatimi rokmi presťahovali do Gazy. Teraz sa sťahujú preč. Vláda už nechce finančne dotovať osemtisíc osadníkov, ktorí žijú na 360 štvorcových kilometroch medzi viac ako miliónom Palestínčanov.
O dva týždne sa začne sťahovanie osadníkov a vojakov z oblasti, ktorú Izrael získal vo vojne v roku 1967 a ktorú čiastočne kontroluje. Svet tomu hovorí okupácia. Palestínčania dúfajú, že Gaza bude súčasťou ich štátu. Evakuácia Gazy môže byť prvým krokom k nezávislému palestínskemu štátu.
Robíme to pre deti
Osnat reči o tom, že v Gaze žije len tvrdé jadro ortodoxných veriacich, ktorí si ju nárokujú ako súčasť zeme, ktorú dal vyvolenému národu Boh, odmieta.
"My sme sa rozhodli presťahovať. Bojíme sa o svoje deti, nechceme, aby ich zabili teroristi," rozpráva David.
Tvrdí, že nie sú náboženskí fanatici, aj keď Osnat si hneď po svadbe podľa ortodoxnej tradície oholila hlavu a nosí parochňu. Ich trom chlapcom vejú spod jarmulky pajesy a dievčatá majú na svoj vek pridlhé sukne. "Sme jednoducho veriaci," hovorí Osnat.
Už majú zbalené. Rovnako ako desiatka ďalších rodín z malej poľnohospodárskej osady Peat Sadeh v pásme Gazy.
Odsťahujú sa do mestečka Mavkiim neďaleko juhoizraelského Aškelonu. "Ešteže tam s nami pôjdu aj naši priatelia," hovorí Osnat.
Celý život sa sťahovala. Do Izraela prišla ako dieťa z Maroka, s rodičmi žila v Jeruzaleme, potom sa vydala a zase sa sťahovala. Až v Gaze našla domov. Teraz oň príde.
"Je to zdrvujúce, ale Boh je s nami," hovorí. Vie, že nepôjde do lepšieho. Dom, ktorý dostanú, bude menší a škaredší, aj pôdy čo im pridelili, bude menej. V Mavkiim nemajú skleníky. Osnat tak nebude môcť pestovať georgíny a azalky. Bude už len ženou v domácnosti, žiadnou podnikateľkou.
Nedostali sme dosť
Domy v Mavkiim skutočne nie sú také pekné ako v Gaze. Vláda osadníkom hovorí, že je to len provizórium. Keď dostanú kompenzácie za domy a polia v Gaze aj motivačné príspevky, budú sa môcť poobzerať po niečom inom. Osnat a David nechcú povedať, koľko od vlády dostanú.
Podľa oficiálnych údajov môže ísť pri veľkej rodine s malými deťmi, ako sú Maimonidovci, o niekoľko stotisíc dolárov. V Izraeli to však nie je až tak veľa. Podľa realitného agenta Jimmyho Chemeša dom na predmestí Tel Avivu pre veľkú rodinu stojí okolo 600-tisíc dolárov. Bez nábytku, záhrady a luxusu.
Hrozí teda, že osadníci zostanú v menej vyspelých oblastiach krajiny. Svoj odsun tak budú považovať za ešte väčšiu krivdu.
Kde sa to skončí?
Krivdu a stratu cítia už teraz. Hoci mnohí chápu racionálne argumenty premiéra Šarona, ktorý hovorí, že Izrael jednoducho nemá ľudí ani peniaze, aby udržal Gazu. Boja sa, že toto všetko je len začiatok.
"Potom bude nasledovať to, čo chcú Arabi: Izrael zmizne," rozhorčuje sa sused Maimonidovcov Gamliel. On sa odsťahovať nechce. Dom má polepený oranžovou páskou, ktorá je symbolom odporcov evakuácie. Jeho deti sa zabávajú tým, že Arielovi Šaronovi v novinách domaľuvávajú čertovské rohy a na oblek mu kreslia znak SS.
Gamlielov brat je rabín: bol jedným z tých, čo viedli pochod radikálnych osadníkov na Gazu. "Dohováral tam tým vojakom, aby ich pustili. Určite boli na drogách, lebo len stáli a pozerali sa dopredu. Tak začal tancovať, aby ich vyviedol z letargie," opisuje zážitky svojho brata.
Najpopulárnejší zabávač Izraela Yatzpan žil vo svojich reláciách z tancujúcich rabínov niekoľko dní: keď ich napodobňoval, ľudia v telavivských baroch kričali od smiechu.
Gamliel do osady Peat Sadeh prišiel z Yamit. Túto osadu na Sinajskom polostrove zbúrali v roku 1982. Sinaj vrátili Egyptu výmenou za mier. Práce na likvidácii osady riadil Ariel Šaron. Teraz pochová pre Izrael aj Gazu.
Osadníci tvrdia, že kým Sinaj bol výmenou za mier, Gazy sa Izrael vzdá bez akejkoľvek kompenzácie.
Nemali sme tam ísť
"Možno sme tam nikdy nemali ísť," rozmýšľa Osnat. Myslí si to čoraz viac Izraelčanov. Gaza nie je ani podľa niektorých znalcov Biblie "zasľúbenou zemou", má však zásadný geopolitický význam. Oddeľuje vnútrozemie Izraela od palestínskych utečeneckých táborov a teroru, ktorý odtiaľ pochádza. Je zároveň aj izraelskou traumou: pre situáciu v utečeneckých táboroch aj mŕtvych Izraelčanov - osadníkov aj vojakov, čo ich ochraňovali.
"To, že v našom dome si možno urobí kanceláriu Hamas, ma desí," hovorí David Maimonid o plánoch teroristických skupín urobiť si z Gazy operačný priestor. Hovorí, že ak by sa tam nasťahovala vdova s deťmi, nemal by problém. Inak radšej chce, aby jeho dom zbúrali a nezostala po ňom ani trieska.
Tak to bolo aj v Yamit. Prišli tam buldozéry a demolačné čaty. Ľudia odtiaľ sú rozptýlení po celej krajine. Žijú s pocitom, že pre mier pre ostatných urobili priveľa a štát na nich zabudol. Gamliel sa sťažuje na malý dôchodok, aj na to, že teraz ho čaká déja vu. To platí pre celý Izrael.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Peat Sadeh - Bratislava
