Rozviedla som sa pred ôsmimi rokmi, keď deti mali sedem a deväť rokov. Nejaký čas po rozvode sa s otcom stretávali pravidelne, trávili s ním každý druhý víkend a zhruba polovicu prázdnin. Neskôr sme sa odsťahovali do iného mesta. Kontakt otca s deťmi sa dosť obmedzil. Navrhla som, že budú s ním tráviť čo najviac času cez prázdniny. Po roku či dvoch sa však deti začali brániť a s otcom boli ochotné ostať maximálne niekoľko dní. Ba dokonca, keď prídeme do ich rodného mesta na víkend, sú s ním sotva jedno popoludnie.
Pritom si nemyslím, že by ho nemali rady. Hlavný problém je v tom, že im stále vnucuje svoj program, ktorý sa im nepáči. Napríklad nechcú s ním chodiť na chalupu. On si postaví hlavu, že na chalupu pôjde, a ak sa im to nepáči, nech ostanú so mnou. Čo ony, samozrejme, urobia. Ich hlavný dôvod odporu k chalupe je ten, že sa "tam veľa pije a je tam neporiadok". Inokedy síce ostanú s ním, ale celý deň sú samy. V tomto veku je to úplne normálne, ale pred piatimi rokmi to normálne nebolo.
Bývalý manžel za celý čas, čo bývame v inom meste, ani raz za deťmi nepricestoval, a za osem rokov ich zobral na dovolenku (mimo chalupy) jediný raz. Ja by som privítala, keby deti s ním trávili väčšiu časť prázdnin - napríklad tohto roku s ním dcéra bude týždeň a syn po úpornom prehováraní tri.
Musím ešte dodať, že my dvaja sa spolu vôbec nerozprávame, pretože po rozvode sa exmanžel zaťal a odmieta so mnou hovoriť o čomkoľvek - ani o deťoch nie. Ja ho síce oslovujem priamo, ale on so mnou komunikuje len ich prostredníctvom. Paradoxné je, že vždy teatrálne prezentuje, ako ich má veľmi rád. A zrejme aj má, len sa im nevie prispôsobiť. Podobne, ako so mnou bojoval počas manželstva o nejaké imaginárne pozície, tak aj s nimi bojuje o to, či bude program podľa neho alebo podľa nich. Emília
Milá pani Emília,
verím tomu, že vy aj váš exmanžel ste tými najlepšími rodičmi pre svoje deti, akými momentálne dokážete byť. A keďže mi nekladiete žiadnu otázku, tak na tomto mieste by som aj skončila.
Ale niečo mi nedá a nekončím. Napadá mi môj obľúbený príbeh o tom, ako sa ateista pošmykol a padá z útesu. Ako sa rúti dolu, podarí sa mu zachytiť vetvičky malého stromčeka. Visí tam a je mu jasné, že sa už dlho neudrží. "Bože," vykríkne. Žiadna odpoveď. "Bože," zvolá znova. "Ak existuješ, tak ma zachráň a ja ti sľubujem, že v teba budem veriť." Vtom začuje mocný hlas: "To hovoria všetci, keď majú na mále." "Bože, nie," kričí muž, "ja nie som ako tí druhí, veď ja už som veriť začal, vidíš? Hneď, ako som začul tvoj hlas. Teraz ti už len stačí zachrániť ma a ja budem prevolávať slávu tvojho mena do všetkých kútov sveta.""Dobre," ozve sa hlas. "Zachránim ťa. Tak sa pusť." "Mám sa pustiť?" zvolá úbožiak. "Máš ma za blázna, alebo čo?"
Čoho sa má úbožiak v príbehu "pustiť"? Okrem vetvičky má opustiť aj predstavy o tom, ako má podľa neho vyzerať Božia pomoc, alebo povedané inak - predstáv o tom, ako má fungovať svet, vzťahy, rodina. Ak sa človeku podarí aspoň na chvíľu dôverovať tomu, čo sa deje a pustiť aspoň kúsok kontroly nad situáciou, dáva tým priestor pre vznik niečoho nového.
Keby ste si veľmi schematicky predstavili, koľko percent starostlivosti o deti je na vás, koľko vám asi vyjde? 88 percent? A predstavte si, že je to len 86, aké to je? A keby sme boli ešte odvážnejšie a predstavili si, že sa stane zázrak a zajtra ráno sa zobudíte len so 64 percentami. Ako inak bude vyzerať váš deň, týždeň, mesiac? A ako by ste sa cítili? Čím iným by ste si naplnili novovzniknutý priestor?
No a ešte je otázka, ako sa to dá urobiť prakticky. Píšete, že deti sa stretávajú s otcom podľa vášho návrhu cez prázdniny. Aký je otcov návrh? A ak dobre počítam, deti majú teraz 15 a 17 rokov. Aký je ich návrh?
Okrem iného píšete aj niečo ako kritiku toho, aký program manžel pre deti vymýšľa. On iste vie, že sa vám to nepáči. Je dosť možné, že ak zostalo medzi vami veľa vecí neukončených, tak toto môže byť spôsob, ako s vami bojovať naďalej. Jedna cesta, ako vystúpiť z tohto boja, je vzdať sa kontroly nad tým. A ak sa vám deti budú sťažovať, ako s nimi ich otec trávi čas, tak im môžete povedať, aby si to vybavili s ním, a nie s vami. Samozrejme, pokiaľ tým nie je ohrozené ich zdravie. Nenesiete zodpovednosť za to, aký vzťah si buduje s nimi on.
Ideálne po rozchode manželov je, že deti cítia, že napriek rozchodu zostali obaja milujúcimi rodičmi a nepoužívajú deti na vybavovanie si partnerských konfliktov. Teda - keď sa partneri napriek rozchodu vzájomne rešpektujú. Tým sa aj oni učia vážiť si oboch rodičov. Často je to veľmi ťažké, zvlášť, keď s vami manžel odmieta komunikovať. Poznám jeden malý trik, ako sa to aj tak dá. Niekedy sa stačí len tak zahľadieť na deti a aspoň si všimnúť a oceniť to, čo pekné dostali do vienka od otca.
