FOTO
Neprebudený i prebúdzaný
Vydanie próz Martina Kukučína v čitateľskom, nie akademickom vydaní pre odborníkov alebo maturantov, je príležitosťou vyskúšať si, ako obstojí slovenská klasika pred dnešným čitateľom. Prečítať si ju nie ako povinné čítanie, ale ako bežnú knižku, od ktorej očakávame emocionálny zážitok.
Staršia slovenská literatúra má jednu nevýhodu: prichádza k čitateľovi bez úprav a príkras. Keď čítame Marka Twaina, Melvilla či hociktorého svetového autora, znejú nám ako súčasníci aj preto, lebo ich naši prekladatelia prekladajú do súčasnej slovenčiny. Slovenská literatúra túto vymoženosť nemá. A tak sa v jej dielach stretávame so všetkými archaickými slovami i termínmi, krkolomným slovosledom, ktorý je nám občas na smiech a občas nás irituje. Celá naša literatúra sa nám zdá byť priveľmi staromódna, dedinská, nedotknutá pokrokom, ktorý sa odohrával za našimi humnami.
Martina Kukučína sa však tieto výčitky netýkajú. Narodil sa roku 1860 v oravskej dedinke Jasenová, ale už ako 11-ročný odišiel "do sveta" študovať. Nostalgiu za domovom uložil do pôvabnej knihy Mladé letá. Osemnásťročný sa vrátil do Jasenovej ako učiteľ. Táto zodpovednosť za vlastnú (predčasnú) dospelosť ostala v jeho písaní po celý život. Možno ho práve ona priviedla k štúdiu medicíny v Prahe.
Praha bola aj v tom čase Európou, a preto sa jeden z našich najslovenskejších autorov ľahko stal Európanom, ba neskôr svetoobčanom. Od roku 1894 žil už len v cudzine. Najprv na chorvátskom Brači, kde sa oženil, a potom celých 14 rokov v čílskom Punta Arenas. Po vzniku prvej republiky sa síce vrátil do Európy, ale usadil sa opäť v Chorvátsku.
Na Slovensko chodieval len na študijné pobyty. Je obdivuhodné, ako nestratil kontakt so živým, vyvíjajúcim sa hovorovým jazykom. A nielen s jazykom, ale aj s ľudovým spôsobom formulovania plným metafor, paradoxov, ironických podtextov, situačného humoru.
Práve pre tento humor funguje Martin Kukučín v našom povedomí ako humorista. Máme tendenciu vnímať najmä jeho poviedky iba ako akési anekdoty, jarmočné historky. Ale ako nás upozornil Bohumil Hrabal, ústne rozprávanie príbehov sa vyrovná vysokej literatúre. A v Kukučínových prózach funguje aj podtext, ktorý nás naliehavo upozorňuje, že čítame naozaj štylizovaný text, nie iba prepis monológu ľudového rozprávača. Tento podtext odhaľuje Kukučína ako vážneho človeka, ktorý vedel všeličo o ľudských slabostiach i slabosti ľudskosti. Preto v ňom prevažuje súcit nad výsmechom a jeho karikatúra má hladšie hrany.
V tieni týchto čitateľsky i divácky (Kukučínových látok sa viackrát zmocnil film) vďačných próz ostávajú dodnes rozsiahle romány. Kým sa ešte Dom v stráni dostal do povedomia cez študentskú lektúru, jeho pentalógia Mať volá je už dnes mimo čitateľského záujmu. Okrem rozsahu je na príčine špecifická tematika: život chorvátskej komunity v Južnej Amerike. Historické romány Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor sú už naozaj len literárnou raritou. A treba dodať, že nezaslúžene.
Z Kukučínovej tvorby sa vymyká zovretá a kompozične brilantná novela Neprebudený. Z dedinskej látky utkal autor naozaj moderný tvar, za aký by sa nemusela hanbiť nijaká veľká literatúra. Za takéto výkony sa rozdávali Nobelove ceny. A tak je Martin Kukučín jedným z mála našich svetových autorov. Nielen životnými osudmi, ale aj umeleckou úrovňou svojho diela.
DANIEL HEVIER
Zuzana Kapráliková: Potvorkou vďaka Kukučínovi
Dielo Martina Kukučína je dodnes medzi maturitnými otázkami stredných škôl, v minulosti bolo častým námetom filmových a televíznych tvorcov. Pod televízny film Mladé letá sa režijne podpísal Pavol Haspra, v hlavnej úlohe sa predstavila herečka Zuzana Kapráliková.
"Bola to veľmi príjemná spolupráca, pamätám si, že sme boli skvelý tím," spomína na filmovanie spred takmer desiatich rokov Kapráliková.
Nakrúcanie Mladých liet si vraj užila. "Pohybovali sme sa najmä v exteriéroch, bolo leto, teplo a okolo nás krásne prostredie martinského skanzenu. Menšie úlohy dostali aj moje sesternice, z Martina sú moji rodičia, takže rodina sa chodila pozerať, ako pracujeme. Teta tam dokonca sedávala a maľovala na sklo."
Zuzane vtedy celkom učarovalo dedinské prostredie a filmové kostýmy. "Po úplne kladných rozprávkových postavách som v Mladých letách hrala svoju prvú potvorku. Bola som fiflena z bohatej rodiny, všetko som si mohla dovoliť. Taká dobová horenoska," charakterizuje svoju postavu herečka.
Ktorá by však nespyšnela, keby jej dvorili naraz dvaja švárni mládenci? Fiflena v Zuzaninom podaní sa nakoniec zachovala podľa príslovia Kde sa dvaja bijú... , a vydala sa za pána farára.
"Nespomínam si, že by som mala problém s Kukučínovými výrazovými prostriedkami. Možno to bolo pre film upravené. Pamätám si však na jednu scénu, v ktorej som mala koketovať so svojím hereckým partnerom Andrejom Šternberským a museli sme si pri tom vykať."
Pri ceste kočom hercov poriadne "vytriaslo", inak sa žiadne dramatické scény nekonali.
"Celý príbeh bol pre mňa zrozumiteľný, nadobudla som tak celkom pozitívny vzťah k autorovi. Mám rada slovenčinu, získal si ma aj Kukučín."
Mladé letá boli pre Zuzanu obrovskou školou herectva. Okrem režiséra Pavla Haspru sa na pľaci stretávala napríklad aj so Soňou Valentovou. "Učila som sa stále. S niektorými sme sa vtedy stretávali aj v divadle, ale filmové herectvo je úplne iné. Každý režisér má iné spôsoby a cítenie, k tomu tam ešte vždy bola prítomná kamera. V divadle musím celé svoje vnútro zahrať, aby ma pochopil aj divák v osemnástom rade. Tu stačilo mať plné vnútro a preniesť ho do jediného pohľadu. Kamera to zachytila. Pri filmovaní som podvedome pozorovala kolegov, všímala som si ich herectvo. Dodnes na to spomínam."
Na filmovanie sa u nás už len spomína. A keďže sú to pre Kaprálikovú príjemné spomieky, želá si, aby opäť vznikali filmy.
ZUZANA KOMÁROVÁ
FOTO
FOTO
Jozef Kroner (vpravo) ako Adam Krt v slávnej televíznej adaptácii Kukučínovej Rysavej jalovice, ktorú v roku 1970 nakrútil režisér Martin Ťapák.
Rodný dom Martina Kukučína v oravskej obci Jasenová medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom.
Prečítajme si teraz Kukučína nepovinne
"Pokladám priam za kultúrny zázrak, že vo Svetovej knižnici SME vychádzajú aj štyri poviedky Martina Kukučína, ktoré sa zafixovali v povedomí každého ešte z čias školského povinného čítania," hovorí literárny kritik Jozef Bžoch (na obrázku). "Prečítajme si ich teraz nepovinne a zmocní sa nás úžas, že tento dávno zaniknutý svet napodiv ešte žije v Kukučínových postavách, v autorovom jemnom humore, v jeho cite pre ľudské povahy, v jeho nádhernom, trochu patinovanom jazyku. Každá poviedka pôsobí ako šperk zo sklenej vitríny."
Štyridsiaty druhý titul projektu Svetovej knižnice SME vychádza v jazykovej úprave Karola Jurču.
