Gabriela Kočková je členkou jedného z najstarších komediantských rodov, kam patria aj Kludskí či Kopeckí, ktorí stáročia kočovali po Európe a prinášali zábavu, ale aj kultúru. Spomienkou na dávne časy, keď sama žila v maringotke, chodila po skle, kŕmila vlka a obsluhovala strelnicu, je táto stará puška, ktorá je ešte staršia než jej sedemdesiattriročná majiteľka. Pani Kočková sa nám ozvala na výzvu z rubriky Zachráňme, čo sa ešte dá.
Možno aj vy máte v knižnici ohmatané knižky Život v manéži, Olbrachtových Komediantov či Cirkus Humberto od Eduarda Bassa. Prípadne ich poznáte z filmov alebo televízneho seriálu, kde hrala celá plejáda českých hviezd na čele s Jaromírom Hanzlíkom. Skoro každý nad štyridsať si spomenie na Gottov hit Přijela pouť a možno aj na rovnomenný film, kde hviezdila Yvetta Kornová. A koho naozaj zaujíma kinematografia, iste videl snímky Až príde kocúr či Ľudia z maringotiek, kde si v obidvoch krásnu komediantku zahrala mladučká Emília Vášáryová.
Gabriela Kočková má rada tieto filmy a v knižnici má aj všetky spomínané knihy. O mnohých postavách vie oveľa viac než bežný čitateľ. Sú to totiž jej predkovia, alebo sa tvorcovia aspoň inšpirovali ich životom. Kočkovci majú kolotočiarstvo a cirkusáctvo v rodine tristo rokov. Patria k najslávnejším komediantským rodinám, rovnako ako Kludskí či Kopeckí, s ktorými sú rodinne spriaznení. Pani Gabriela začala pred vyše tridsiatimi rokmi systematicky pátrať po rodinných stopách a spisovať rodinnú kroniku. Sú v nej historické záznamy, ale aj jej vlastné spomienky. Veď aj ona veľkú časť života prežila v maringotke.
Gabriela Kočková má dnes sedemdesiattri rokov a žije s rodinou v Solivare pri Prešove. Nie je to však žiadna babka. Zručne nabije starožitnú vzduchovku, aby ukázala, že má stále presnú mušku ako za čias, keď obsluhovala strelnicu. Bez problémov sa vyšplhá po rebríku na strechu a prelezie na povalu, aby ukázala rodinnú relikviu, staručké hojdačky - lodičky. No najzaujímavejšie je, keď vytiahne kufre plné dokumentov, denníkov, zažltnutých fotografií a novinových výstrižkov, a začne rozprávať.
O tetách - hadích ženách, ktoré sú na fotke spoločne so Salvadorom Dalím. Keď vystupovali v Španielsku, bol na ich vystúpení, a tak ho očarili, že sa rozhodol namaľovať ich. O prastrýkovi a jeho cirkuse, kde vzorne cvičilo tristo potkanov. O babičke, ktorá chovala levy a tigre, o ujcovi Lajošovi, ktorý s krokodílmi vystupoval až pred maharadžom, a ten mu za jeho umenie udelil šľachtický titul. A tiež o tom, ako ju, maličkú, pohojdal v náručí Tomáš Garrigue Masaryk.
"Bolo to v roku 1935 v Topoľčiankach. Boli sme tam s dedovým lunaparkom, lebo kým sa moji rodičia osamostatnili a založili si vlastné varieté a zverinec, nejaký čas kočovali spoločne s prarodičmi. No a Masaryk mal v Topoľčiankach letné sídlo. Nemal rád, keď sa okolo neho motala osobná stráž, najradšej chodil medzi ľudí sám, na koni. Raz si zase vyšiel na prechádzku a pristavil sa pri dedovi, ktorý pratal okolo podniku. Dali sa do debaty, dedo mu rozprával, ako bol vojakom za prvej svetovej vojny. Ja som sa motala okolo, keď ma zrazu Masaryk vzal na ruky a vraví - ty si pekné dievčatko. A dal mi cukrík. Pravdupovediac, pre mňa to až taký veľký zážitok nebol, veľa ľudí ma držalo na rukách, no dedo mi to odvtedy stále pripomínal: Budeš šťastným človekom - pamätaj si, teba držal na rukách Masaryk! A naozaj sa to splnilo, prežila som nádherný život."
Zabudnutí vlastenci
Usadíme sa pod veľký slnečník, ktorý nad nás rozprestrel synovec pani Kočkovej. Chvíľu počúva aj on, hoci spomienky už pozná naspamäť. Vyrástol na nich. A keby aj zabudol, môže si prečítať rodinnú ságu až do 18. storočia, keď potulný rod Kočkovcov získal domovské právo v Jindřichoviciach. Až tam sa totiž jeho teta dopátrala. Ale nebolo to celkom jednoduché. Robota bola sťažená tým, že komediantské rodiny nemávali stále bydlisko.
"Ja som sa napríklad narodila v Topoľčanoch, brat a sestra v Brne, ďalšia v Dunajskej Strede a ďalšia v Bystrici. No aspoň sme sa všetci narodili v Československu, otec mal každého súrodenca v inej krajine, lebo jeho rodičia kočovali po celom Rakúsko-Uhorsku."
Pátranie po predkoch bolo ťažké aj preto, že komedianti boli prenasledovaní a vykazovaní z miest a dedín.
"V roku 1744 bol vydaný patent, kde pod hrozbou straty hrdla boli cigáni, židia a kočovníci bez rozdielu vypovedaní z krajiny, ak nemali trvalé bydlisko. Naši napriek tomu zostali. Boli zvyknutí na voľný slobodný život, ktorí viedli kočujúce rody ako Kludskí, Kopeckí či Kočkovci, stáročia sa živiaci kramárstvom, herectvom, bábkarstvom, kúzelníctvom. Neskoršie im pribudli zverince, ringišpíly a hojdačky."
Pani Gabriela s hrdosťou zdôrazňuje, ako v dávnych časoch jej predkovia vykonali kus vlasteneckej práce, keď po vidieku šírili kultúru a vzdelanosť.
"Ľudia nevedeli čítať, takže návštevy komediantov boli očakávané a vítané. Hrali divadlo, prinášali novinky. Údajne otec môjho pradeda bol výborným rozprávačom skutočných, ale aj vymyslených príbehov. Bábkarské remeslo prevzal od svojho otca a aj jeho deti pokračovali v cestovnom živote a rozdávali po dedinách, veľkostatkoch a zámkoch jedinú kultúru tej doby."
No a práve vďaka jednému takémuto vystúpeniu pred bohatým panstvom získali Kočkovci domovské právo v klatovskom kraji.
Očarený gróf
"Píšem pamäti nášho rodu pre budúce generácie, aby vedeli, kde majú svoje korene," začínajú sa zápisky Gabriely Kočkovej. V pátraní sa dostala až na zámok, kde Kočkovcom priznali právo na zapustenie koreňov.
"Existujú dve verzie, ako sa to stalo. Podľa jednej sa gróf Celestín z jindřichovického panstva zamiloval do dcéry bábkara Kočku a mal s ňou nemanželského syna. Odpykal si to na vojenskej kariére. Kvôli poklesku sa nemohol stať dôstojníkom, ale syn dostal povolenie uvádzať ako domovskú obec Jindřichovice. Druhú verziu, pravdepodobnejšiu, som si vypočula od staručkého jindřichovického starostu. Keď som tam bola koncom sedemdesiatych rokov zbierať materiál pre svoju kroniku, mal už deväťdesiattri rokov, no pamätal si z rozprávania svojho deda, že rod Kočkovcov získal príslušnosť v Jindřichoviciach inak. Kočujúci bábkari hrali na tunajšom statku a pánom sa veľmi zapáčili. Spýtali sa teda, čím by sa im odvďačili a oni požiadali o udelenie domovskej príslušnosti, pretože stále cestujú, nikde nemajú domov a nevedia, kam patria. Pán želanie splnil a odvtedy sa datuje príslušnosť všetkých cestujúcich Kočkovcov do Jindřichovíc."
Úrazy s levmi a hadmi
Vraciame sa k fotografiám a počúvame ďalšie príbehy.
"Mamin otec sa ako mladík pridal k výprave, ktorá v Afrike lovila dravú zver a posielala ju do zoologických záhrad a cirkusov. Keď si vzal babičku, založili si vlastný zverinec. Nedávno sa mi podarilo nájsť novinový článok z roku 1901, kde jeho drezúru levov a tigrov označili za cvičenie storočia. Pred časom vyšla jedna knižka o cirkusantoch, kde sa píše, že prvá žena - krotiteľka šeliem na svete bola Češka pani Čechurová. Bolo to v päťdesiatom siedmom. Je to nezmyslel. Pozrite si túto snímku, kde už v roku 1908 vystupovala babičkina najmladšia sestra s levmi a tigrami!"
Teta si vraj s huňatými miláčikmi veľmi rozumela, ale len dovtedy, kým sa nevydala.
"Akoby zacítili, že im už nepatrí. Zažiarlili a raz ju pri cvičení škaredo potrhali. Našťastie prežila, dokonca keď vyzdravela, ešte sa na chvíľu ku krotiteľstvu vrátila, ale cítila, že to už nie je ono."
Aj pani Gabriela má pamiatku na jedného z dávnych zverencov. Na predlaktí ešte vidno stopy po tom, ako ju uhryzol had - škrtič, s ktorým v detstve vystupovala.
"Stalo sa to pred publikom, bola som celkom maličká. Mala som ho okolo krku a ako sa o mňa ovíjal, asi sa chcel lepšie zachytiť a zahryzol sa mi do ruky. Nenápadne som to ukázala mame a ona - vydrž do konca výstupu. Až za oponou otvoril otecko hadovi papuľu a oslobodil ma."
Gabriela rozpráva historku s úsmevom, nepovažuje ju za výnimočnú. Oveľa vážnejšiu nehodu v rodine Kočkovcov nespôsobili zvieratá, ale obyčajné pošmyknutie:
"Na tejto fotke je strýc Jaroslav. Celý život pracoval so šelmami, bol tiež vojakom na fronte a nikdy sa mu nič nestalo. A potom išiel zmetať sneh z maringotky, pošmykol sa a zabil sa," zosmutnie pri spomienke, aký neromantický koniec môže mať život dobrodruha. A ani ďalšie spomienky nie sú veselšie. Sú o tom, ako do života cirkusantov zasiahla vojna.
Namiesto šeliem potkany
Rodičia Gabriely Kočkovej už levy a tigre nemali, no dedo a pradedo s nimi vystupovali. Pamätá sa na ne však len hmlisto, v tridsiatom ôsmom s drezúrou definitívne skončili.
"Začala sa vojna a už sa nedali chovať veľké zvieratá, takže zostali len hojdačky a strelnica. No a babička z maminej strany skončila so šelmami ešte skôr, v roku 1916. Žili vtedy vo Viedni obliehanej vojskom. Aj ľudia trpeli nedostatkom potravy, nieto ešte levy, tigre a medvede. Od hladu sa pokúšali o útek, tak prišiel príkaz zastreliť ich. Jednoducho, jedného dňa prišli vojaci a postrieľali ich rovno v klietkach, jedného po druhom. Dedo musel odísť, nemohol sa na to pozerať."
Prarodičia prišli o krásny zverinec a cvičené zvieratá, zostali im iba maringotky. Práve vtedy, do najväčšej biedy, sa narodilo ďalšie dieťa.
"Babka mala sestru v Maďarsku a tá jej písala - dostaňte sa dajako z tej Viedne a príďte sem, bude sa vám lepšie dariť. Dedovci síce napokon dostali povolenie vycestovať, ale bez maringotiek a majetku. Smeli si vziať iba to, čo uniesli. Takže spakovali deti, pobrali len periny a doklady a všetko ostatné ostalo vo Viedni. Rakúska vláda si dokonca ešte tesne predtým požičala od babičky peniaze. Bol to taký "dobrovoľný mus", že veď po vojne vrátime. No keď potom zašla na konzulát v Budapešti, aby vyrovnali dlh, odbili ju. Nech peniaze vráti vláda, ktorá si požičala. Lenže Rakúsko prehralo vojnu a z peňazí nebolo nič."
Rodina bez živnosti sa napokon zamestnala vo fabrike, kde sa vyrábalo všetko, od ihly po lokomotívu. Komediantská krv však nie je voda:
"Mamin najmladší brat začal aspoň cvičiť potkany. Bral ich z výskumných ústavov, až ich mal tristo a založil potkaní cirkus. Potkany sa ako námorníci pohybovali po makete lode a vyťahovali laná a rebríky a kapitán mal v zuboch vlajku, ďalší nosili do mlyna malinké vrecia s múkou. Bola to náročná drezúra, ale ujo dokázal, že ho potkany poslúchali na slovo. Vedel o ich živote všetko, takže okrem cirkusu radil ľuďom, ako si poradiť s ich menej príjemnými príbuznými. Potkaní cirkus mal obrovský úspech a strýko s ním cestoval až do roku 1950. Potom však začali súkromníkov likvidovať a chceli, aby ho odovzdal štátu a drezúre naučil iných. Odmietol a radšej ho nechal zaniknúť."
Baťa na kolotoči
Rodičia Gabriely Kočkovej boli v príbuzenskom vzťahu. Komediantské rody sa totiž často sobášili navzájom, cudzích medzi seba nepúšťali.
"Otcov otec a mamina mama boli brat a sestra, takže moji rodičia boli bratranec a sesternica. Žili však veľmi šťastne. Otec nikdy nefajčil, ani nepil a bol veľmi pracovitý. Keď si naši založili vlastnú živnosť, spočiatku robil klauna a potom predvádzal silácke výkony. Bol veľmi silný, to som na ňom obdivovala. Trhal reťaze, ohýbal železo. A ako trénoval? Nuž pri práci. Vedel mnoho remesiel a vyznal sa aj v práci so železom. Mama zase tancovala. Aj ja, ako najstaršie dieťa, som odmalička vystupovala. Napríklad som sa prevliekala cez krúžok, alebo bosá chodila po skle. To ma naučila mamička. Fígeľ je v tom, že musíte mať rovné tabuľové sklo a nesmiete po ňom pošúchať nohou."
Zakrátko k varieté pribudli aj hojdačky so strelnicou a kolotoč. Pani Gabriela má doklad, ako raz do ich lunaparku zavítal aj Tomáš Baťa.
"Bolo to v tridsiatom piatom. Na 1. mája prišiel za rodičmi, že si chce na poobedie prenajať kolotoče, aby mohol zadarmo povoziť zamestnancov. Zaplatil im za to 250 korún, čo bolo vtedy veľmi veľa peňazí. Lenže, len čo prišli ľudia a začali sa voziť, strhla sa veľká búrka a z kolotočovania nebolo nič. Otec chcel Baťovi peniaze vrátiť, ale odmietol, vraj podpísali sme zmluvu a tá platí."
Život v maringotke
Ako si pani Gabika spomína na detstvo? Spočiatku bývali celá rodina v jedinej maringotke, časom sa však zmohli na ďalšie, kde bola kuchyňa, spálne, obývačka.
"Dokopy ich bolo šesť, s nimi sme kočovali. A aký to bol život? Najúžasnejšie bolo, že sme boli stále všetci spolu, dvadsaťštyri hodín denne. Na rodičovskú lásku mám naozaj nádherné spomienky."
Život v maringotke sa podobal životu rovesníkov. Ráno mama vstala a všetkých päť detí vypravila do školy. Potom varila, nakupovala a vybavovala po úradoch a otec zatiaľ staval šiator a kolotoče a staral sa o ich údržbu. No keď sa deti vrátili zo školy, nemohli sa ísť hrať, ale pomáhali vyrábať papierové ruže, loptičky a ďalšie hračky do strelnice.
Najzvláštnejšie však bolo, že stále menili školy.
"Tuto mám schovanú školskú knižku. Do prvej triedy som začala chodiť v roku 1938 v Štítniku pri Rožňave. Vzápätí sme išli do obce Gemer, kde bola iba maďarská škola, tak som na tri dni chodila tam a učila sa v maďarčine. A ďalších päť dní som sa zase učila inde. Malo to výhodu, že som sa odmala naučila jazyky, vedela som po česky, slovensky, maďarsky aj po nemecky. Nuž a na konci roku som na tej škole, kde sme práve boli, urobila skúšky a dostala vysvedčenie."
Okrem učenia Gabika vystupovala, neskôr mala na starosti strelnicu. Romantickú lásku so žiadnym vojačikom, čo by jej vystrelil ružu, však neprežila.
"Mládenci chodili, aj sa ,pofígľovalo', ale mama nás prísne viedla. Odmala nás varovala, dievčatká, neverte im. Takže som bola dosť nedôverčivá, no najmä, na pletky som nemala čas. A potom náhle mama umrela na infarkt a dve sestry boli ešte školopovinné. Dala som si záväzok, že ich vychovám, a tak sa aj stalo. Síce som sa nikdy nevydala, ale neľutujem. Berú ma ako mamu, ich deti sú mi vnukmi."
Spomienky na zverinec
Aj Gabrieliných rodičov pripravila vojna o zverinec a živé vystriedali preparované.
"Otec a neskôr aj ja sme s nimi chodili po školách a robili prednášky, ako žijú, odkiaľ pochádzajú. Školy si to veľmi vážili, vtedy ešte nemali v kabinetoch vypchaté exponáty, takže divé zvieratá mohli žiakom ukazovať maximálne na obrázku."
Gabika však radšej spomína na živý zverinec, keď ešte mali vlka, líšku, jazveca, dikobrazy, mývaly, diamantového bažanta, papagáje...
"Vĺčka ako celkom malého kúpil otec od poľovníka. Kým bol malý, chodievali sme s ním aj na prechádzky, no potom už bol radšej len v klietke. Párik dikobrazov zase počúval na meno, ešte mám niekde odložené ostne, ktoré postrácali. Mali sme aj opicu - makaka. Keď niečo chcela a my sme jej to nedali, vedela sa veľmi zlostiť. Ale inak bola krotká. Brávali sme ju von za ručičku. Akurát na sebe nezniesla žiadne oblečenie, hneď ho strhla dole. A keď som bola celkom malá, mali sme aj mladého paviána. Pred ním sa bolo treba mať na pozore, no ja som si raz k nemu vliezla. Naši sa strašne vyľakali, keď ma tam našli, no neublížil mi. Dodnes si viem vybaviť dotyk jeho labky. Naopak, Tarzana, opice, ktorá patrila tete, som sa bála. Ak ste si nedali pozor a priblížili sa ku klietke, hneď kmásala za vlasy. Mali sme aj krokodíla, ale iba na ukážku. Je to hlúpe zviera, veľa sa s ním nedá vymyslieť. Hoci moji strýkovia ich kedysi aj cvičili. Využívali ich pudy a pažravosť."
Nové časy
Gabriela Kočková žila v maringotke do dvadsiatich šiestich rokov. No prišili komunisti a súkromný majetok zlikvidovali. Zamestnala sa teda v doprave, otec na píle, mama v novinovom stánku.
"Dalo sa to prežiť len vďaka krásnemu rodinnému zázemiu," spomína. Najväčšia tragédia však prišla neskôr, keď jej v šesťdesiatom šiestom umrela mama na zlyhanie srdca. Ktovie, možno jej srdce puklo od žiaľu za komediantským životom, a tak sa už nedožila návratu do maringotky.
V šesťdesiatom ôsmom sa totiž ovzdušie v republike troška uvoľnilo a opäť sa dalo cestovať pod hlavičkou agentúry.
"Vtedy mi zavolali z PKO, či mám ešte niečo zo starej živnosti, že by ma zamestnali. Otec bol nadšený, vraj veľmi rád by sa ešte pred smrťou znova vydal na cestu. Tak som súhlasila. Mala som ešte hojdačky, detský kolotoč s koníčkami, strelnicu a dve maringotky. Náš starý traktor som síce už predala, dodnes je v múzeu v Nitre, ale podarilo sa mi kúpiť Zetor. Zapriahla som zaň naše maringotky a otec, dve sestry a ja sme sa znovu vydali do sveta. Ako kedysi. Chodili sme po východnom Slovensku až do roku 1973 a medzitým sa mi podarilo našetriť na domček."
Pani Kočková si ešte aj dnes sem-tam zájde medzi kolotočiarov, no zďaleka to vraj už nie je to, čo bývalo.
"Sú iní, vedú iný život, vytratila sa komediantská súdržnosť. Kedysi bolo napríklad zaužívané, že keď sme sa na jarmoku zišli viacerí a niekto zarobil menej, ostatní sa na neho poskladali, aby sa mohol postarať o rodinu. Dnes by jeden druhého najradšej utopil v lyžičke vody. Takže radšej než na kolotočoch som doma a píšem rodinnú kroniku, aby sa na naše korene celkom nezabudlo."
FOTO SME - PAVOL MAJER a archív g.k.
Pred vyše tridsiatimi rokmi začala pani Gabriela pátrať po stopách svojich predkov. Nazhromaždila množstvo cenných materiálov, mapujúcich život kočujúcich komediantov a do rodinnej kroniky dodnes vpisuje nové a nové zápisky.
FOTO
Ani po sedemdesiatke jej nerobí problém nabiť a vystreliť z pušky alebo sa štverať po rebríku a liezť po streche na povalu, kde odpočívajú posledné rodinné relikvie - spomienky na komediantský život.
V jednej z knižiek o živote cirkusantov sa pani Kočková dočítala, že prvá žena - krotiteľka levov na svete bola Češka, ktorá ich krotila v päťdesiatych rokoch. Je to nezmysel, ona má fotku tety v levmi už zo začiatku minulého storočia.
Malá Gabriela odmalička vystupovala v manéži. Okrem toho, že chodila po skle, prevliekala sa napríklad cez takýto malinký krúžok.
Na snímke je síce Gabrielina príbuzná, no aj ona ako malá vystupovala s hadom a dodnes má na ruke jazvu, ako ju uhryzol do ruky.
Staré hojdačky - lodičky, s ktorými Kočkovci kočovali po jarmokoch a hodoch dnes odpočívajú na povale.
