Takej téme, akou sa v knihe Literární brak (Host, Brno 2004) zaoberá Pavel Janáček, sa u nás ešte nevenoval nikto a už vonkoncom nie natoľko systematicky, aby z prvotných podnetov a parciálnych štúdií vzniklo seriózne vedecké dielo o tzv. poklesnutej, či triviálnej spisbe. Janáček sa totiž na takmer štyristo stranách pustil do výskumu literárneho braku v Čechách, s osobitným zreteľom na obdobie 1938-1951.
Hoci ide len o trinásť rokov, boli to časy prudkých politických zlomov: koniec prvej republiky, protektorát, krátky výdych po oslobodení, komunistický prevrat a následné ideologické glajchšaltovanie s tuhou cenzúrou. Zaiste aj to viedlo autora k používaniu opozitných pojmov "operácia vylúčenia" a "operácia nahradenia", ktoré síce čiastočne celý proces zjednodušujú, akoby za každým zákazom konkrétnej tlačoviny nasledoval hneď príkaz publikovať inú, prijateľnú, no zároveň umožňujú istý prehľad v často zmätočných situáciách.
V úvodnej kapitole sa Janáček vrátil do vzdialenejšej minulosti českej kultúry, aby na nej demonštroval, že už aj vtedy vládlo napätie medzi "vysokým" a "nízkym"; ba dokonca sa mu sem dostal chýrny stredoveký inkvizítor Koniáš, ktorý spálil asi tridsaťtisíc nekatolíckych kníh (k tomu však poznamenávam, že to bol predsa len kultúrny Čech, keď údajne z každého titulu dal odložiť jeden exemplár pre jezuitskú knižnicu v Klementíne).
Odskok do histórie využil Janáček aj ako teoretický podklad pre úvahy o cenzúre, ktorá v trochu odlišných podobách pokračovala za čias rodokapsov, dievčenských románov, červenej knižnice a ďalších druhov braku. Rodokaps (výstižná skratka pojmu "romány do kapsy") sa objavil v českom prostredí v júni 1935 a hneď zaujal popredné miesto v brakovej literatúre. Názory na jeho existenciu - najmä medzi uznávanými českými spisovateľmi - sa rôznili, tohto románového magazínu sa verejne zastával napríklad S. K. Neumann, Josef Hora, Jaroslav Durych a iní.
Prekladateľ Albert Vyskočil v ňom videl dokonca dediča rozprávky, najmä v žánri dobrodružnom. Janáček starostlivo zaznamenal vtedajšie diskusie okolo literárneho braku, mená obrancov a odporcov, pretože celá kauza
ne-literatúry a ideálnej literatúry pokračovala aj po roku 1945 v časopisoch a inštitúciách a bola o to zaujímavejšia, že v rozhodujúcich orgánoch sa objavili aj známi spisovatelia, neskorší koryfeji alebo obete socialistického realizmu, či straníckej politiky v kultúre (Fr. Halas, M. Majerová, P. Reiman, V. Dobiáš).
To už nastal priamy kultúrny boj, keď sa od nežiadúcej literatúry čistili aj antikvariáty (do šrotu sa dostal Camusov Cudzinec, Jules Verne, Sigmund Freud) a úlohu rodokapsu prevzala edícia Práce Románové novinky (na jej čele stála redakčná rada, kde bol aj Seifert). Tým sa začal tvoriť aj nový, tentoraz socialistický brak, ktorým sa však autor už nezaoberá.
Janáček má v knihe i pasáže, venované "estetike" a "poetike" literárnej periférie, teda veciam, ktoré nenájdeme v nijakých dejinách literatúry, lebo do nej nepatria napriek tomu, že vytvárajú jej podhubie. V závere uverejnil aj zoznam prameňov a literatúry, týkajúcich sa hlavných problémov jeho témy. Takisto je potrebné vedieť, že vlani vydal príručku Svět Rokokapsu. Komentovaný soupis sešitových románových edic 30. a 40. let 20. století.
V tejto súvislosti sa vynára otázka: kto urobí podobný súpis na Slovensku, kde svojho času vychádzal mladší brat rodokapsu Modrom? Zrejme iba odborník, ktorý konečne nájde odvahu pozrieť sa na znepokojujúce vlnobitie súčasného nevkusu a braku v našich masmédiách a seriózne ho začne analyzovať.
