Predviedol kúsok, ktorý neskôr zopakoval už iba Jean-Claude Killy v Grenobli 1968.

Neuveriteľný náskok

Obrovský slalom sa vtedy jazdil iba na jedno kolo, ale zato bol veľmi dlhý. Cortinskou traťou, vinúcou sa po svahoch Falore, doslova preletel a keď mu v cieli ukázali náskok 6,2 sekundy pred druhým, krajanom Moltererom odmietal uveriť. Svetelná tabuľa ho však presvedčila. Získal svoje prvé zlato.

Slalom sa krútil na obávanom kopci Col Druscie a hmla a ľadový podklad ho premenili na obrovskú lotériu. Lyžiari boli šťastní, keď našli bránky a autor ich nastaval v druhom kole na trať až 92. Sailer dokončil ako jediný z Rakúšanov, ale zato s náskokom štyroch sekúnd na strieborného Japonca Igaju.

Najkrutejšia skúška na všetkých čakala v zjazde. Trať zo Stratofany - v arktickej zime mínus 28 stupňov Celzia a prudkej víchrici. Po strašidelne vyzerajúcich pádoch mizli pretekári v lese pri trati. Zo 75 štartujúcich ich vypadlo 47! „Bolo to harakiri s rozbehom,“ povedal vtedy Japonec Igaja.

Sailerovi sa pred štartom pretrhol remienok na viazaní, ale zachránil ho taliansky tréner Seneger. Požičal mu vlastný a dvadsaťročný Anton „Toni“ Sailer opäť triumfoval a zasa s veľkým náskokom - 3,5 sekundy pred Švajčiarom Fellayom. Jedinečný hetrik, s najvyššími náskokmi v histórii, dovtedy neprekonanými, bol na svete. Nad Sailerovou cortinskou suverenitou sa lyžiarskemu svetu tajil dych.

Darček rodičom

Neskoro večer sa zišiel na oslave s rodičmi a s úsmevom vyhlásil. „Ešteže mám tri zlaté. Jedna je pre teba, mami, druhá pre teba, oci. A tú tretiu si nechám.“

Narodil sa v Kitzbüheli priamo pod najslávnejším kopcom na svete Hahnenkammom a odchovala ho tvrdá zjazdovka Streif. Hovorí sa, že už od dvoch rokov radšej lyžoval, ako chodil. V jedenástich vyhral v miestnych majstrovstvách kombináciu a čosi navyše: po prvý raz vôbec zdolal svojho otca. Pri oslave tohto triumfu mu vôbec neprekážalo, že otec sa vyhováral na zlé voskovanie.

Odmalička bol Toni šibal a huncút ako živé striebro, najmä pri naháňačkách na lyžiach v šialených rýchlostiach. Vraveli o ňom, že trénuje ako diabol. Tréning ho veľmi bavil.

Postupne vyhral všetky klasické preteky v zjazde, aj domáci Hahnenkamm a švajčiarsky Lauberhorn vo Wengene. Ten druhýn dokonca štyri razy za sebou.

Brzdiaca zlomenina

Keď mal osemnásť, nominovali ho na majstrovstvá sveta 1954 do švédskeho Are, ale v rýchlejšom medailovom rozlete ho zastavila zlomená noha. Vynahradil si to o dva roky v spomínanej Cortine.

Vynikal odvahou a dokonalou technikou. „Nikdy som nepremýšľal, ako mám prejsť tou- -ktorou bránkou. To už musí byť v krvi. Musíte to robiť bleskovo, bez zaváhania, automaticky.“

Na svetovom šampionáte v Badgasteine 1958 získal zlato v zjazde, obrovskom slalome i kombinácii, striebro v slalome. A to v čase, keď skúšobne pôsobil vo filme. Krátko na to prestúpil k profesionálom. Od nich ho však odlákalo strieborné plátno. Z Toniho sa stal herec a spevák.

Úspech aj vo film

Pri prvej skúške si vraj pripadal neskutočne toporný, ale presadil sa. Nakrútil dvadsaťdva filmov. „Niektoré z nich ako Dvanásť dievčat a jeden muž alebo Kráľ strieborných hôr mali veľký úspech,“ spomína. Avšak ani v časoch, keď čítal skvelé kritiky za divadelnú hru Smrť obchodného cestujúceho, neprestával myslieť na zasnežené svahy hôr.

Pred olympiádou 1964 v Innsbrucku uvažoval o reamaterizácii, ale vrátil sa až počiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa stal technickým riaditeľom rakúskej reprezentácie. Založil si vlastnú lyžiarsku školu. Pracuje v alpskej komisii Medzinárodnej lyžiarskej federácie a podieľal sa na organizácii majstrovstiev sveta 2001 v St. Antone.

„Lyžiarov delím na dve kategórie. Do prvej radím tých, ktorí sa vždy a za každých okolností usilujú o víťazstvo, a do druhej takých, ktorým stačí prebojovať sa do reprezentácie,“ hovorieva.

Do ktorej kategórie možno zaradiť Toniho Sailera, iste netreba pochybovať.

JÁN MIKULA