, v divadle. Vypovedal tiež o jeho odvahe nepoddať sa a do poslednej chvíle bojovať. O vzniku filmu sme sa zhovárali s jeho režisérom BŘETISLAVOM RYCHLÍKOM.

Ako vznikla myšlienka nakrútiť tento dokument?

"Pôvodne mal byť súčasťou seriálu Českej televízie Trinásta komnata, predstavujúceho známych ľudí, čo sa ocitli v istých hraničných situáciách. Dostál to však odmietol, a tak ma televízia oslovila, či by som to neskúsil ja. A on mi prikývol."

Mali ste pripravený viac-menej pevný scenár?

"Nie, takto dokumenty nenakrúcam. Vždy si pripravím okruh tém, ale vyhýbam sa tomu, aby vznikal dojem interview. Dlho sa snažím udržiavať nejakú spontánnu atmosféru, aby sa mi ľudia otvorili. Pri tomto type nakrúcania musíte stáť v pokore pred osudom alebo pred tým, čo máte povinnosť pravdivo zaznamenať."

Ako dlho trvalo nakrúcanie?

"Štyri dni, bolo to začiatkom júna, v tom čase sa práve dozvedel správu, že je s ním definitívne zle. Nakrúcali sme v nemocnici, uňho doma, podľa toho, ako sa cítil. Keď sa rozhodol ísť do práce, nakrúcali sme v parlamente, potom sme išli za Havlom či do divadla."

Koľko materiálu ste nakrútili?

"Asi dvadsať hodín, ktoré som musel zostrihať na dvadsaťosem minút, a to ešte z dramaturgie chceli, aby som dokrútil rozhovory so známymi osobnosťami na jeho podporu. Tam sa začali spory s televíziou."

Prečo?

"Povedal som im: Prosím vás, on umiera, a ja tam budem mať nejaké štylizované vyjadrenia. Chcel som ukázať silný príklad, vzor, lebo tu sa ťažká choroba stále považuje za niečo neslušné. Ten dokument má cenu vtedy, keď Pavel sám pomenuje stav svojej duše. Tým som sa s nimi rozišiel."

Čo bolo potom?

"Nakoniec som si ho dorobil podľa svojich predstáv, vo štvrtok, tri dni pred Pavlovým skonom. Film má štyridsať minút, čo mi umožnilo zachytiť a ukázať aj tie rôzne odmlčania sa, pauzy, keď človek ťažko hľadá slová. Išlo mi o to, aby tie situácie boli pravdivé vo svojej skutočnej dĺžke, aby film nemal módny klipovitý rytmus, aký teraz v dokumentoch neraz vidíme."

Ako ste došli k názvu filmu?

"Keď som sa hrabal v archíve, zapáčila sa mi pesnička zo šesťdesiatych rokov Bílá labuť, podľa ktorej potom moja žena vymyslela názov filmu. Televízni dramaturgovia namietali, že je to ako o obchodnom dome."

Vedel o tom Dostál?

"Zasmial sa a povedal: Tak to je pre mňa typické, niekto to vníma ako obchodný dom, a pritom to je stav mojej duše."

Stihol ešte vidieť váš film?

"Keď som mal hotový hodinový zostrih, premietol som mu ho v nemocnici. Bol veľmi pokojný a šťastný. Videl, že ho nepodvediem, že nebudem hľadať v jeho situácii žiadne bulvárnosti."

Zažili ste vo svojej filmárskej praxi podobné nakrúcanie?

"Nie. Pracoval som s ľuďmi pozostalými po rasových vraždách, nakrúcal som mnoho bolestných vecí, ale nikdy som nebol tak blízko vedľa kamaráta (s Pavlom sa poznáme, vlastne, poznali sme sa, dvadsaťpäť rokov), ktorý končí. Odchádza zo sveta a strašne miluje život. A to pri filmovaní v najťažších chvíľach ešte on povzbudzoval mňa."

Ako ste Pavla Dostála, vášho priateľa, vnímali v pozícii politika?

"Bol vierohodný. Nebol to ten typ politika, ktorý bol závislý od straníckych kandidátok, ktorý by sa inak neuživil. A súčasne mal dobrú výchovu z kotolní, bol nebojácny. Vďaka nemu aspoň ľudia ešte mali v tej politike komu veriť."

Rozprávali ste sa aj o viere a jeho ateizme?

"Už pri jesennej operácii takmer zomrel, na chvíľu doktorom úplne odišiel. Hovoril, že nevidel žiadny tunel, žiadne svetlo a že nám veriacim závidí nádej v posmrtné stretnutia s kamarátmi. To, že sa asi musí ľahšie umierať. Raz mi povedal: Ale bolo za mňa zložených niekoľko omší. Odslúžených, Pavle, opravil som ho. Len sa usmial."

"Radši bych byl nenáviděný, ale zdravý."

Pavel Dostál v dokumente Bílá labuť, ktorý je, ako napísala ČT o moci, nemoci a bezmoci, sile, nádeji i beznádeji, smiechu, bolesti a stave duše na cestách medzi chorobou, nemocnicou, prácou, rodinou a priateľmi.