via tvorbu mladých sklárskych výtvarníkov v Žiline, Liptovskom Mikuláši, Bratislave, Spišskej Novej Vsi a ďalších galériách.

Načasovanie výstav nie je náhodné, viaže sa k 40. výročiu založenia dnes už legendárneho Oddelenia skla v architektúre významným českým sklárskym výtvarníkom Václavom Ciglerom, ako aj k 15. výročiu pedagogického pôsobenia Juraja Gavulu v sklárskom ateliéri.

Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa v Československu, ako v jednej z prvých krajín, položili základy nového ponímania skla, čo viedlo k vzniku prvých sklených plastík. K vnímaniu skla ako svojbytného výtvarného materiálu, k využitiu jeho špecifických vlastností vo voľnej umeleckej tvorbe, ako aj k samostatnému tvorivému mysleniu, experimentovaniu a sebapoznaniu, viedol svojich poslucháčov Václav Cigler, ktorý na post vedúceho oddelenia nastúpil v roku 1965.

Vďaka jeho charizmatickému pedagogickému pôsobeniu vznikla silná skupina absolventov, známa pod názvom bratislavská sklárska škola, ktorá na istý čas ovplyvnila dianie v umeleckom skle i vo svetovom meradle. Slovenské sklo bolo charakteristické dokonalým spracovaním geometrického tvaroslovia, aplikovaním techniky prizmatického brúsenia optického skla. Časom však varírovanie geometrických princípov viedlo k veľmi podobnému výtvarnému jazyku viacerých autorov, dôsledkom čoho sklárski výtvarníci od konca sedemdesiatych rokov postupne hľadali nové výtvarné možnosti skla.

Jedným z prvých sklárov, čo sa odklonil od asketickej geometrickej estetiky, bol Askold Žáčko, Ciglerov absolvent, ktorý svojho pedagóga po jeho nútenom odchode zo školy v roku 1979 (v súvislosti so striktnou spoločensko-politickou orientáciou vtedajšieho vedenia školy) nahradil. Výučba na premenovanom Oddelení sklárskeho výtvarníctva sa sústredila na dizajn nápojového skla a orientovala sa viac na potreby sklárskeho priemyslu.

Po revolúcii sa stal v roku 1990 vedúcim Ateliéru sklárskeho výtvarníctva Juraj Gavula. Vo svojej tvorbe sa orientoval skôr na sochu, voľnú plastiku, sklo vníma ako jeden zo sochárskych materiálov, poskytujúci špecifický výtvarný výraz. Rozpätie tvorby poslucháčov sa výrazne rozšírilo smerom k objektu, inštaláciám, využívaniu elektronických médií, čím sa už diela prvých absolventov zaradili do kontextu progresívneho "voľného" výtvarného umenia.

Pokračovanie experimentálneho skúmania možností uplatnenia sklárskeho materiálu dokumentuje i výstava v Čadci, kde sú okrem starších prác už etablovaných absolventov (Mateja Gavulu, Petra Ondrušeka, Olivera Lešša, Slavomíra Bachoríka a Patrika Illa) inštalované najnovšie práce súčasných študentov i čerstvých absolventov. Kým v tvorbe študentov v 90. rokoch prevažoval záujem o prácu s industriálnymi materiálmi, kovovými konštrukciami a technickým tabuľovým sklom, najmladší sklári inklinujú k hutníckym technikám či fúkanému sklu.

Viacerí výtvarníci ako Petronela Vlhová-Jureňová, Silvia Mikušová, Pavol Macho a Ivica Markovičová hľadajú možnosti prepojenia maľby a skla, pričom rôznym spôsobom narábajú s priestorovou hĺbkou, ktorú transparentnosť skla priam ponúka. Iná skupina, kde popredné miesto patrí Oliverovi Leššovi, rozvíja tradičnejšie polohy sklárskej plastiky, nadväzujúc na dedičstvo Ciglerovej školy racionálnej geometrie. Touto cestou sa vybrala napríklad Lenka Šimonyiová.

Konceptuálnymi počinmi sú diela popredného slovenského dizajnéra Patrika Illa, Petra Ondrušeka, ako postmodernu vtipne citujúceho študenta Jána Gašparoviča. Zastúpené, i keď v menšom počte, sú i ukážky úžitkového a nápojového skla.

Výstava, ktorá tak prezentuje rôznorodé prístupy ku sklárskemu materiálu počas pätnásťročného pôsobenia Juraja Gavulu - od zdôraznenia, priznania jeho špecifického výtvarného potenciálu až k jeho vedomému popretiu, potrvá do 16. septembra.

Autor: LÝDIA PRIBIŠOVÁ(Autorka je publicistka)