V šesťdesiatom deviatom robili v Národnom filmovom archíve veľké upratovanie. Našiel sa pritom päťapolhodinový záznam z inscenovaného procesu s Miladou Horákovou. Riaditeľ archívu ho roky tajne schovával, aby sa mu nič nestalo, a po revolúcii naň upozornil českých filmárov. Filmový záznam nebol nikdy dokončený, na mnohých miestach nie je zosynchronizovaný obraz a zvuk. Režisér MARTIN VADAS sa ho dnes snaží zrekonštruovať a ukázať verejnosti. Vzácny, hoci monštruózny dokument z roku 1950 spolu s českými historikmi predstavil a premietol na Letnej filmovej škole a porozprával o ňom aj pre SME. Záznam sa premietal mesiac po 55. výročí popravy Milady Horákovej.

Čo dokázalo obžalovaných presvedčiť, aby spolupracovali na zinscenovanom procese? Mohli si tým nejako pomôcť?

Nemohli tým získať vôbec nič, ten proces sa rozhodoval mimo súdnej siene. Určite sa spočiatku bránili, vraveli si, toto predsa nemôžem povedať. Vyšetrovatelia, eufemisticky nazývaní referenti, však s nimi pracovali najmodernejšími sovietskymi technikami. Používali výraz urobiť človeka, beštiálnym násilím ich dokázali zlomiť a donútili všetko odrecitovať.

Aký obraz sa o tomto procese vtedy vydával v médiách?

Komunisti vydali Šedú knihu, vyšla v náklade 140-tisíc výtlačkov. Sú v nej protokoly z procesu, ale boli redakčne upravené. Keď si jej obsah porovnáte so zvukovým záznamom, zistíte, čo mali redaktori za úlohu - v jemných, ale dôležitých nuansách menili výpovede, žehlili neustrážené. Vyžiadali si honorár 100-tisíc korún.

Ako sa mal taký dlhý filmový záznam použiť?

To ešte nevieme, stále nemáme dosť informácií, hoci to nie je stará história. Zistili sme len, že ministerstvo spravodlivosti dalo príkaz, aby filmári pripravili scenár a mali ho hotový týždeň pred procesom. Ten scenár fyzicky nemáme, ale myslím si, že sa podobal na Šedú knihu. Isté je, že proces mal vzbudiť odpor a nenávisť voči istým skupinám obyvateľstva - sociálnym demokratom, národným socialistom, cirkvi, trockistom.

Odkiaľ boli filmári, ktorí na ňom robili?

Snažíme sa ich nájsť, zatiaľ si myslíme, že to boli filmári z oddelenia špeciálnych úloh v Štátnom filme, s takou prácou mali skúsenosti. Je možné, že tá istá partia robila aj Čihoštský zázrak - film, ktorý dehonestoval pátera Toufara.

Kto bol vlastne režisérom Horákovej procesu?

Filmári pracovali so štátnym prokurátorom. Ten bol akýmsi odborným poradcom, dohliadal na politické vyznenie procesu a filmu.

Bol proces nacvičovaný aj ako celok?

To nie, ale všetci mali tie isté ,noty'. Prokurátori sa stretli už začiatkom mája, dostali texty a potom si už proces pripravovali s obžalovanými po vlastnej línii.

Bolo to drahé nakrúcanie?

Určite, ale to vtedy nebolo dôležité. Pracovali na tom štátni zamestnanci za štátne peniaze. A štátna pokladnica bolo bezodná.

A po technickej stránke?

Bolo to veľmi náročné. Ťažké bolo už len proces zvukovo pokryť. Starostlivo sa chystalo, koľko mikrofónov budú mať prokurátori, obhajcovia, obžalovaní, verejnosť. Každý mal na stole svoj reproduktor a hlavný prokurátor mal telefón, aby sa mohol operatívne radiť s vyšetrovateľmi, v prípade, že by sa čosi vymklo kontrole a niekto vypadol z úlohy.

Ako tá technika pôsobila na aktérov procesu?

Z výpovede konfidentky vieme, že Horáková sa sťažovala na ostré svetlo. V miestnosti bol presklenený strop, miešalo sa v nej denné svetlo s umelým osvetlením. Prokurátori a advokáti sa mohli chrániť slnečnými okuliarmi, mali to pohodlnejšie, ale obžalovaní sa cítili asi tak, akoby im vyšetrovateľ svietil lampou priamo do očí.

Prečo film nakoniec nebol dokončený?

Komunisti zistili, že nevyvoláva nenávisť voči obžalovaným. Naopak, vyvolával súcit, už vtedy. Okrem toho, čakali, že Horáková sa zrúti, všetko zaprie a začne prosiť pracujúci ľud o odpustenie. Niekto z obžalovaných to aj spraví, ale nie Horáková. Takže zámer im nevyšiel. Materiál síce po kúskoch využili, nastrihávali ho do filmov o procesoch so zločincami, ale potom sa už radšej púšťali len do reportáží. Takú náročnú inscenáciu na 35 mm film už nikdy nenakrútili.

Pokúsite sa nedokončený záznam skompletizovať?

Chcem získať súhlas šéfa filmového archívu a verím, že sa na to nájdu aj peniaze. Viem, že to nikdy nebude stopercentné, ale realite by sme sa mohli priblížiť veľmi blízko. Zaujímavé je, že pätnásť rokov po revolúcii to ešte nie je hotové. A ja chcem, aby to už bolo hotové, a tak kričím do tmy.

V kine sa to už asi premietať nebude, je to náročná a dlhá projekcia.

Áno, to by nemalo zmysel a bolo by to zbytočne drahé, ale mohlo by to byť na DVD a dostupné v každej škole. A viem si predstaviť, že by to po častiach vysielala televízia. Toto je vlastne akýsi priamy prenos zo súdnej siene. Tie procesy sú súčasťou našej histórie, mali by sme ich poznať. Pred takým poznaním sa utiecť nedá.

Vy ste ten proces videli už niekoľkokrát. Čo z neho na vás najviac pôsobí?

Je tam veľa okamihov, ktoré sa ťažko dajú napísať do scenára, vymyslieť dopredu. Ostal tam priestor na prejavenie sa človeka - v niektorom prípade vo svojej malosti, v niektorom zas vo svojej veľkosti.

Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Uherské Hradiště