Martin Rančík (č. 14) v zápase tímu Fortitudo Bologna proti bývalému klubu Armani Miláno.
"Pri starej tržnici? Prepáčte, neviem, kde to je. V Bratislave sa už veľmi nevyznám." S Martinom Rančíkom sme si teda dali rande v známom nákupnom centre, prišiel na minútu presne. Vyhľadali sme tiché bistro, objednal si dvojité presso, na silnú kávu si zvykol v Taliansku. Má 27 rokov, z toho desať strávil v cudzine. Najlepší súčasný slovenský basketbalista, čerstvý majster talianskej Serie A so slávnym tímom Climamio Fortitudo Bologna.
Rozprávanie sme museli začať od konca. Vzhľadom na Rančíkovu úspešnú sezónu prišla deň pred naším stretnutím nečakaná správa: doterajší zamestnávateľ s ním po roku nepredĺžil kontrakt, hoci mal na neho opciu. Jediný český basketbalista v NBA Jiří Welsch v jednom z interview povedal, že poučený nečakanými trejdmi - počas troch sezón vystriedal pať klubov - si naposledy ani nevybalil kufre.
Dve strany sa nedohodli
"Tak to nie," zasmial sa Martin. "Počas celej sezóny bolo všetko v poriadku, necítil som najmenší náznak. Ani zo strany trénera Jasmina Repešu, s ktorým som dobre vychádzal. Je to jednoduché a v športe nič nezvyčajné. Rokovania s vedením klubu viedol môj taliansky agent a nedohodli sa. Nič sa nedeje, nájdem si angažmán inde."
Fyzicky vynikajúco stavaný krídelník s ideálnou výškou 205 cm dostával od chorvátskeho kouča dostatok herných príležitostí. V lige nastupoval pravidelne v základnej päťke, darilo sa mu. "Až kým neprišli problémy so srdcovou arytmiou. Vynechal som pre ne záver základnej časti ligy i úvodné zápasy play off. V závere bojov o titul som už hral, samozrejme, tréner mi dával menej minút. Ale opakujem, nehľadajme príčiny odchodu tam, kde nie sú. Dve strany sa nedohodli."
Trvalo rok, kým si zvykol
Odchovanec bratislavskej Matadorky odišiel do USA ako stredoškolák. Po siedmich rokoch v zámorí sa vrátil do Európy, angažovala ho Olympia Miláno. Spočiatku bol nespokojný, chcel odísť z klubu i krajiny. Vydržal dve sezóny a prestúpil do Bologne, dnes na Taliansko nedá dopustiť. "Bola to pre mňa obrovská zmena. Po príchode zo Spojených štátov som našiel iný svet. Nebol som zvyknutý na nedochvíľnosť, na ležérny životný štýl Talianov. Po čase som si na to zvykol a začala sa mi otvárať krása tejto úžasnej krajiny s jej históriou a pamiatkami. Aj ich ľudí."
Pre téme ľudia sme sa pristavili. "Medzi spoluhráčmi som obdivoval skúseného talianskeho reprezentanta Gianlucu Basileho. Vždy som si tak predstavoval kapitána. Neviedol tím rečami, bol vždy a vo všetkom príkladom. Má tridsať, ale na tréningu bol prvý, po ňom vždy ostal a pridával si dávky streľby. Díval som sa naňho s veľkým rešpektom. Sebeckosť hráčov? Nie, to v mužstvách takejto úrovne nefunguje. Boli sme mimoriadne vyrovnaný tím, bez tridsaťbodovej hviezdy, na ktorú ostatní makajú. Tréner mohol striedať vlastne dve rovnocenné päťky."
Klišé, ktoré platí
Basketbal je v rebríčku popularity športov v Taliansku veľmi vysoko, azda na druhom mieste za futbalom. "V Bologni to neplatí! Miestni futbalisti vypadli zo Serie A, takže najobľúbenejší sme boli my. O prostredí na našich zápasoch sa hovorilo, že je pre súperov najhoršie. Mali sme ozaj skvelých fanúšikov, dokázali vytvoriť neuveriteľnú atmosféru. S Milánom sa to nedalo porovnať, tam vykrikovali na vlastných hráčov, ak sa im nedarilo. Zaužívané klišé - obecenstvo bolo šiestym hráčom - v Bologni stopercentne platilo."
O vlastnej popularite Martin veľmi nechce hovoriť. "Nepovažujem to za dôležité. Ani som neutekal ráno po zápase kúpiť si noviny, aby som sa dozvedel, čo píšu o Rančíkovi. Tlač som nečítal, i keď po taliansky viem. Zaujímalo ma hodnotenie kouča prípadne generálneho manažéra. Netajím, medzi fanúšikmi som bol obľúbený, tak ako každý, kto sa zaslúžil o titul. K tomu patrí aj potľapkávanie po pleci na ulici neznámymi ľuďmi."
Cesta z Matadorky k titulu
Pri súčasnej úrovni slovenského mužského basketbalu, ktorého reprezentácia bojuje o návrat do lepšej spoločnosti z úplneho dna, je Rančíkov taliansky majstrovský titul čosi nezvyčajné. V nedávnej minulosti sme mali Richarda Petrušku, ktorý ako jediný Slovák okúsil atmosféru NBA a neskôr pôsobil v Taliansku i Španielsku. Aj väčšina dnešných reprezentantov pôsobí v zahraničných ligách, ale v menej kvalitných - v Nemecku, Česku, Holandsku, Belgicku či Rakúsku. Martinov recept na úspech je jednoduchý. "Vždy som bol strašne tvrdý na seba. Mimo sezóny som na sebe makal niekedy až neľudsky. Išiel som behať či do posilňovne, keď iní išli do kina alebo na pivo." Viac o sebe nechcel hovoriť: "Veď hodnotiť ma by mal niekto iný."
Na sústredení pred predkvalifikáciou majstrovstiev Európy v máji 1999 v Spišskej Novej Vsi si vtedajší reprezentačný tréner Juraj Žuffa nevedel vynachváliť štyroch mladíkov, ktorí za basketbalom i štúdiom odišli do USA a prvýkrát dostali pozvanie do národného tímu. "Tí chlapci na tréningu trhajú parkety," vravel nadšený dovtedy nepoznaným prístupom a nasadením našich hráčov. Bol medzi nimi Martin Rančík aj s bratom Radom.
Do výberu školy sa nedostal
Na pohľad jednoduché: zaťať sa, všetko tvrdo odpracovať, dokázať si odriecť pozemské radovánky. Iste, Rančíkovi pomohol talent a azda aj šťastie, ale to by nestačilo. Martin spomína, že v žiackych kategóriách nijako zvlášť nevynikal. V prvom ročníku na špecializovanom "basketbalovom" gymnáziu na Hubeného ulici v Bratislave nebol vo výbere školy. Dnes je vďačný klubovému trénerovi v Matadorke Ľubomírovi Gabrielovi, ktorý ho svojou náročnosťou naučil tvrdosti a dal mu základy, na ktorých neskôr staval. "Aj počas štúdia v USA som mal šťastie na koučov, každý z nich mi niečo dal a nejakým spôsobom okresal."
Za NBA zavrel dvere
Martin má za sebou náročnú sezónu. Na Slovensku je už tri týždne, oddychuje medzi najbližšími. "Hlavne s rodinou, menej s priateľmi. Chystám sa ešte na východ, kde mám starých rodičov, rok som ich nevidel. Veľmi, veľmi sa na babku a dedka teším. Ale najviac času trávim s manželkou, v decembri čakáme bábätko." Telo necháva "nerančíkovsky" leňošiť. "Ťahal som jedenásť mesiacov nonstop, potreboval som absolútne vypustiť. Prípravu na ďalšiu sezónu začnem až o týždeň."
Skúšame, ako to bolo na Slovensku s popularitou. Predsa len, taliansky majster. "(Smiech). Nehrozí. Keby som bol hokejista NHL, tak by ma ľudia na ulici poznali, ale o basketbal u nás nie je taký záujem. Možno, keby som hral v NBA."
Nahrávka na smeč. Po skončení štúdia na univerzite Iowa State Rančík sníval a snažil sa presadiť do NBA. "Zavrel som dvere. Pre mňa to nie je téma. Túžim si nájsť angažmán v Európe, aby sme boli s manželkou spokojní, aby nám bolo dobre. Prioritou je pre nás Taliansko. Ale to známe nikdy nehovor nikdy platí aj v mojom prípade. Možno sa nájde tím NBA, ktorý mi ponúkne garantovaný kontrakt. Ale skúšať upozorniť na seba v letných ligách a kempoch - to už nie."
Srdce a životné hodnoty
Dostali sme sa opäť k basketbalu. Martin Rančík má za sebou sezónu, ktorá ho poznačila i posilnila. Lekári mu v marci diagnostikovali srdcovú arytmiu. Prežíval a stále prežíva ťažké obdobie. "Bolo to veľmi náročné, najmä psychicky. Trvalo tri týždne, kým som sa s mojím problémom zveril klubovému lekárovi. Srdce mi skákalo ako zjašené, ale vždy to prišlo mimo tréningu, v pokoji. Ak by arytmia prichádzala pri záťaži, musel by som s basketbalom skončiť. Lekári sa spočiatku nevedeli zhodnúť na diagnóze. Prežívali sme to ťažko, nespával som. Ale postupne vo mne zvíťazilo: veď neumieram. Aj keby som nemohol hrať basketbal. Musel by som sa naučiť žiť normálny život. Pretože život profesionálneho športovca nie je život normálneho človeka. Určite by to bolelo, ale viem oceniť iné hodnoty. Mám okolo seba najbližších, rodinu, manželku Bibianu, čakáme dieťa. To je to najdôležitejšie na svete. Ostatné veci sú vedľajšie. Dôležité je, že nebol nutný operačný zákrok, ktorým sa odstraňuje bod vyvolávajúci arytmiu. Talianski lekári po konzultácii s bratislavským profesorom Hatalom - je veľmi milý, som mu za veľa vďačný - rozhodli o konzervatívnom pokračovaní liečby. Beriem tabletky."
Od vývoja choroby závisí Martinov štart v reprezentácii v septembrových odvetných zápasoch kvalifikácie B-divízie majstrovstiev Európy. "Nevylučujem, že v najdôležitejšom stretnutí o postup v Írsku pomôžem. Toto je ale prvoradé," dotkol sa s rešpektom ľavej strany hrudníka.
Vizitka Martina Rančíka
Narodený: 5. júna v Nitre
Povolanie: profesionálny basketbalista
Miery: 205 cm/ 100 kg
Post: krídelník
Stav: ženatý, manželka Bibiana, takisto Bratislavčanka
Dotazník
* prvá myšlienka ráno: ísť von so psom
* spomienka na detstvo: lyžovačky na horách
* obľúbená kniha: Da Vinciho kód
* obľúbená kuchyňa: slovenská
* nápoj: červené víno
* uznávaný športovec: basketbalista NBA Kevin Garnett
* dôležitá osoba: manželka
* obľúbená farba a číslo: modrá, biela, 14
* čo nosí pre šťastie: krížik
* čo by chcel zažiť: úspech Slovenska
* obľúbená pieseň: My Way
* vysnívaná dovolenka: Maldivy
* človek, ktorému by rád stisol ruku: Leonardo Da Vinci
* s kým by rád išiel na večeru: Reinhold Messner
* vzťah k Bohu: veriaci
*l želanie: veľká rodina
* najviac peňazí minie: na jedlo, oblečenie, ale hlavne na topánky a tenisky (Je to takmer úchylka, vraví.). Na basketbal minie za sezónu do 20 párov, tenisky od sponzora klubu Nike mení každé dva týždne.
(zdroj: klubová webstránka)
Rančíkove naj v tíme Bologne
Body: 21 - 3. októbra proti Cantu
Obranné doskoky: 9 - 17. októbra proti Sedime Roseto
Útočné doskoky: 6 - 24. októbra proti Sicc Jesi
Doskoky spolu: 10 - 24. októbra proti Sicc Jesi
Asistencie: 3 - 13. októbra proti Armani Miláno
Odohraté minúty: 40 - 9. októbra proti Lottomatica Roma
FOTO
V objatí s kapitánom tímu Gianlucom Basilem.
Pri streľbe z výskoku. FOTO - fortitudo.it
