Ideme na týždenný nákup. Lesklá bránička na fotobunku sa predo mnou otvára a vchádzam do žiariaceho kráľovstva komercie. Vždy ma prenasleduje myšlienka, že práve mňa kamerami sledujú, ako blúdim medzi regálmi, a podľa toho identifikujú typickú nákupnú schému, číslo 152 v poradí schém, a usporiadajú podľa nej budúci mesiac regály tak, aby som kúpil všetko, čo chcú, a cítil sa pritom pohodlne. No keď tie zmeny urobia, pochopím, že je to schéma niekoho úplne iného, lebo lietam po ploche sem a tam ako blbec. Myslím na tovar rozhodne v inom poradí.

Motáme sa medzi regálmi a postupne vyhľadávame naše obľúbené potraviny. Kto mi vysvetlí, prečo sú vajíčka medzi mliečnymi výrobkami a skrutky v oddelení záhrada? No nič, my si nejako poradíme.

Míňame dieťa, ktoré slzí a nadrapuje sa, že chce čokoládu. Dostáva pohlavok... a čokoládu. Od každého rodiča niečo. Pri pokladni s dvojmetrovým nápisom "Expresná pokladňa - do 5 položiek" stojí rodinka s vrchovatým nákupom. Dyslektici.

Pred pultom reklamácií niekto necháva drôtený vozíček, v ňom skromne potravín. Na chvíľu zatúžim považovať ho za náš. Mohlo by to byť dnes rýchle, lacné a bez sledovania záruky a zloženia. Taký žolík.

Keď som si šiel naposledy vybrať svoj obľúbený jogurt, narazil som na opakovača. Nemám ich rád. Stojím pri regáli a vyberám si príchuť. Stojí pri regáli a vyberá si príchuť. Chvíľu váham a po minúte rozhodovania medzi najexotickejším a najnovším si vyberám ten, ktorý je viac nevšedný. Siahnem po citrónovo-musli-kiwiovom a ešte ani nie je v košíku a vidím, ako sa tieň jej ruky ako pazúr orla znáša nad takým istým. Keď sa to opakuje pri pudingoch, unikám rýchlym krokom medzi zeleninou.

Dostal som sa do radu na údeniny. Spoza chrbta počujem nerozhodné brblanie manželského páru. Debrecínku? Radšej moravské údené. Že slané? No tak šunku. Šunku sme mali minule, skúsme bôčik. Medzitým prišiel rad na mňa: "Desať deka tokajskej. Ďakujem." Mäso v papieri padá na dno košíka, odchádzam a od pultu sa ozve rozhodné: "Tridsať deka tokajskej!" No dobre, dobre, nenažranci!

Prešli sme na syry. Míňame tridsaťročnú nóbl vyzerajúcu pani. Jej pohľad je ostro upretý do nášho košíka. Spadla jej tam vari peňaženka? Nič také, prichádza manžel a ona s prstom v NAŠOM košíku hovorí: "Aha, Macoš, aj my si kúpme tokajskú." Večerať budem s pocitom, že sme s Macošom jedna veľká tokajská rodina.

A potom ešte stretávame páry podobné nám. Na chvíľu sa poddám hrejivého pocitu, že aj iní sa trápia životom nákupov. Tu sa však sympatie končia. Sú to totiž okukovači! Vždy, keď sa ocitneme zoči-voči, on si najskôr prezrie moju priateľku. Tvár, potom odhora dole a potom tvár. Ak má sukňu, tak nohy, ak je výstrih, tak prsia. Potom si krátko skontroluje svoju partnerku, či je stále otočená k regálu. Aby náhodou nevidela, čo by rád nakúpil. Štve ma. Vrátim mu to - pohľad do očí, aby si ma všimol a potom na jeho ženu. Keď mu chýba pocit, že tá jeho ešte stojí za to, že sa ešte páči iným, ja mu ho pokojne dodám. Okukám mu ju za celý tento nudný týždenný nákup!

Nemyslite si, že ma rozhádžete. Všetci tí, čo chcete celý týždeň jesť to isté čo ja, aj vy, čo mi kradnete moje ťažko vybojované rozhodnutia, čo si kúpiť, a aj spolu s tými, čo sa mi hrabete v košíku, lebo si neviete vymyslieť svoj jedálniček, odkazujem vám: Hľaďte si svojho!

No a vy, okukovači... Vy si hľaďte svojej! Veď predsa aj tak je vždy moja tá najlepšia.

Autor: FILIP KLIČKA