FOTO - ČTK
Búšenie do stroja v boxerských rukaviciach
Ernest Hemingway, narodený roku 1899 v americkom Oak Parku, bol prototypom moderného spisovateľa dravého 20. storočia. Nálepku príslušníka "stratenej generácie" dostal akiste omylom: nikdy nebol stratený, ani vo svete, ani vo svojej profesionálnej kariére, ani vo svojom intímnom živote. Práve naopak, jeho neúnavné manažovanie vlastného života bolo vzorom úspešného muža.
Jeho vizáž sa stala dobovou ikonou. Jan Werich úsmevne spomínal, ako sa pri svojich potulkách svetom stretával s úctou iba preto, lebo sa podobal na Hemingwaya. Stačila na to iba biela brada a biele vlasy. Hemingwayovská veta sa zasa stala príslovečným literárnym termínom: je úsečná, lakonická, presná, skôr krátka ako dlhá, ale obťažkaná zmyslom a obsahom. A ešte niečo: pod drsným znením skrýva sentiment až sentimentalitu.
Hemingway, vyrastajúci v rodine lekára, lovca a rybára a zbožnej hudobníčky, bral aj svoj život a tvorbu ako zápas či lov. Jeho pozíciou bolo postavenie víťaza, aspoň morálneho. Aj svoje písanie bral ako nepretržitú výzvu, ako boj, pri ktorom stál v jednom rohu ringu on a v druhom písací stroj. Dopísaná kniha bola jeho triumfom, knokautom prázdnemu papieru.
Keď túto schopnosť strácal, pociťoval to ako osobné zlyhanie rovné zlyhaniu pri žene.
Jeho samovražda roku 1961 sa stala jedným z najmalebnejších mýtov literatúry 20. storočia. Bola i bude spracovávaná vo filmoch, divadlách a celkom iste aj v muzikáloch. Bola vyústením jeho prístupu k literatúre. Hemingway žil totiž literárnym životom. Nie preto, že by bol po krk zahrabaný do kníh, ale preto, že svoj život používal ako surovinu pre písanie. Nech bol čímkoľvek, lovcom, rybárom, cestovateľom, žurnalistom, bohémom alebo vojakom, vždy sa bral ako postava svojej budúcej knihy.
Taký je Hemingway - Barnes v prvom románe Slnko aj vychádza, taký je Hemingway - Frederick z románu Zbohom zbraniam, taký je Hemingway - Morgan z prózy Mať a nemať, a taký je aj Hemingway - Robert Jordan z knihy Komu zvonia do hrobu. Všetci títo hrdinovia sú chlapíci, chlapáci, bojovníci proti niečomu a za niečo, lovci života, toreadori, ktorí na býčích rohoch vypätých okamihov zažívajú chvíle poznania zmiešané s extázou.
V knihe Komu zvonia do hrobu sa síce píše, že "nikto nie je ostrovom samým pre seba", ale Hemingway, rovnako ako jeho postavy, bol predovšetkým ostrovom sám pre seba. Aj zástupy ľudí, ktoré boli neustále okolo neho, používal predovšetkým pre seba. Možno je to tvrdé konštatovanie, ale papá Hemingway bol rád tvrdý na seba.
Z budovania automýtu sa vymykajú prózy, v ktorých bol ako umelec najsilnejší. Sú to predovšetkým jeho poviedky, v ktorých dospel naozaj k majstrovstvu. Vynašiel aj útvar, ktorý neskôr rozvinul Saroyan: štylizovanú reportáž, kde sa stiera hranica medzi fikciou a dokumentom. Jeho Pohyblivý sviatok o časoch, keď bola ešte literatúra stredom kultúry a Paríž hlavným mestom sveta, patria k najpôvabnejším knihám minulého storočia.
A potom je tu Starec a more, útla novielka, ktorá prispela k tomu, že Hemingway dostal Nobelovu cenu. Názov by sa možno mal prekladať doslovne ako Starý muž a more, pretože je to naozaj oslava mužskej a chlapskej zrelosti a múdrosti, sily, ktorú nedokáže zlomiť ani príroda.
Ernest Hemingway, spisovateľ zo starej školy, ktorá spája romantický mýtus s modernou dynamikou a agresivitou, sa nestal iba pojmom z hodín literatúry. Je stále čítaný a vyhľadávaný. Jeho obľúbenosť spája popularitu celebrity s kvalitami naozajstného umelca.
DANIEL HEVIER
Hemingwayove diela boli mnohokrát sfilmované
Podľa Hemingwayových próz vzniklo niekoľko desiatok filmových a neskôr aj televíznych adaptácií. Prvou bola snímka Zbohom zbraniam z roku 1932, viacnásobnú filmovú podobu dostala kniha Starec a more. V roku 1958 ju nakrútil režisér John Sturges v hlavnej úlohe so Spencerom Tracym (na civilnej snímke slávny herec spolu s nemenej slávnym Hemingwayom), známe je aj spracovanie z roku 1990 - film vtedy nakrútil režisér Jud Taylor s protagonistom Anthonym Quinnom.
Aj titul, zaradený do Svetovej knižnice SME, sa stal námetom pre film - rovnomenná snímka Komu zvonia do hrobu režiséra Sama Wooda sa zrodila v roku 1943 a v hlavných úlohách žiarili Gary Cooper a Ingrid Bergmanová.
Výroky
"Nikdy sa nepýtaj, komu zvoní hrana, zvoní tebe."
"Človeka možno zničiť, ale nie poraziť."
"Veselosť je druhom odvahy."
"Svet je krásny a stojí za to oň bojovať."
"Človek radšej poznáva vesmír než sám seba."
FOTO
"Keď som krátku chvíľu vyučovala slovenčinu na gymnáziu, nestalo sa mi, že by som nahovorila niektorého zo študentov na čítanie tejto Hemingwayovej knižky a on by to oľutoval, že by bol znudený, nešťastný, sklamaný," hovorí moderátorka a publicistka Zuzana Belková. "Ja osobne mám Hemingwaya rada napríklad aj v jeho poviedkach, pretože ho považujem za autora, ktorý má veľké plus, že nie je urečnený. Nehovorí zbytočné veci, jeho vety sú čisté, jasné, výstižné, jednoducho neunudí čitateľa. Pokiaľ ide o príbeh tejto knihy, vlastne príliš nezáleží ani na tom, či je viazaný s takým alebo onakým konkrétnym vojnovým obdobím. Ide tam o úplne iné veci, a síce o človeka, ktorý si zakladá na svojej silnej individualite a osamotení od nejakého hemženia okolo neho v rámci spoločnosti, no nakoniec zistí, že spoločenstvo ľudí nie je zlá vec. Prechádza hľadaním, ktoré asi má čo povedať aj všeobecnejšie, viacerým ľuďom, a nielen autorovým súčasníkom."
Štyridsiaty prvý titul Svetovej knižnice SME vychádza v preklade Alfonza Bednára, jazykovou redaktorkou je Alexandra Hríbiková. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
