Hrá, spieva, tancuje v pätnástich predstaveniach mesačne. Jediné dieťa svojich rodičov - umelcov. Šarmantná vo fraku v televíznej relácii Dereš. Príjemná v osobnom kontakte, keď pije vlažnú minerálku. Obľubuje farby jesene, frézie a romány Ingmara Bergmana. Rada počúva džez, Richarda Mullera a Lizu Minnelli. Našla sa v muzikále, priaznivcov má na Slovensku i v Čechách. Za hviezdu sa napriek množstvu úloh nepokladá. Bratislavčanka Zuzana Mauréry.
Váš otec je operný spevák, matka bývalá operetná speváčka. Zrejme vás rodičia odmalička smerovali k múzam...
Stačilo, že som v tom vyrastala. Ich snahou bolo dopriať mi skôr klasické vzdelanie, potom to už nechali na mňa. Boli dosť tolerantní, čo sa týka známok, a neúnavní, keď ma doprevádzali na všetky tie krúžky od klavíra cez jazyky až po tanec a step. Ak človek žije v takomto prostredí, má len dve možnosti - buď zostane v línii svojej rodiny alebo sa to v ňom zlomí a pustí sa úplne inou cestou.
Odmalička ste boli komediantka?
Vôbec nie. Naopak. Mala som síce pocit, že keď už som z tej muzikantskej rodiny, tak by som asi mala vedieť niečo predviesť, ale bolo mi to cudzie. Prvýkrát som dostala odvahu prejaviť sa na stužkovej. Asi preto, že sa nikto nemal k tomu, aby spravil program a ja som v tom čase cvičila v televízii v relácii Cvičme v rytme. Zdalo sa mi, že si ma spolužiaci doberajú viac-menej v dobrom. Tak som to skúsila.
Ako komentujú rodičia vaše úspechy?
Držia mi palce a podporujú ma. Dobre vedia, čo táto brandža obnáša. Aký je dôležitý niekedy aj neúspech, i to, že aj tvrdo vydretá "sláva" je poľná tráva…
Radia vám aj profesionálne?
Som dosť tvrdohlavá, takže si do toho veľmi nedám hovoriť. Ale sú to moji prví kritici, ktorí majú veľmi reálny pohľad na vec. Mame vždy záležalo v prvom rade na tom, ako vyzerám. Ja viem, je to dôležité, aj sa fakt snažím, ale zatiaľ som u nej nezmaturovala. A ešte ju interesuje, ako mám ušitý kostým. Na Novej scéne, kde bola 25 rokov sólistkou, bola vyhlásená krásavica a tých parádnych rób si tiež užila dosť. Verím, že pri pohľade na moje "radošinské kostýmové kreácie" musela enormne trpieť. Otec to berie športovejšie. A čo sa spevu týka, keďže som sa spievať nikdy poriadne neučila, občas zájdem domov na rozumy a nechám si niečo teoreticky vysvetliť.
Na základnú školu ste chodili s Martinom Malachovským. Vraj vás nechával opisovať. Čo najviac?
To si už nepamätám, ale viem, že bol zhovievavý k niektorým mojim neschopnostiam. Sedela som pred ním, v prvej lavici. A keďže moja susedka vždy nahlas komentovala moje opisovanie a ja som sa vzápätí prepadávala od hanby, obrátila som sa na Martina, ktorý mi síce zošit ochotne obrátil, ale písal také "blchy", že som to po ňom aj tak väčšinou neprečítala.
Ste herečka, ktorá absolvovala matematicko-fyzikálne gymnázium so zameraním na počítače. Ako ste to prežili?
Strašne. S odretými ušami. Podľa toho vyzerali aj moje známky. Jednak som sa nevedela učiť a, bohužiaľ, som nezvládala ani obkecávať. Radšej som sa vybrala večer na plaváreň a ráno písala ťaháky. A štvrtáci boli vtedy určite zaujimavejší, ako nejaké učivo. Ale zmaturovala som na dvojky, takže som z toho hádam vykorčuľovala so cťou.
Donedávna ste boli stálou členkou Radošinského naivného divadla, teraz ste najmä muzikálová herečka. Čím ste radšej?
Moja práca a smerovanie závisí do značnej miery od ponuky. Členkou RND som vlastne i teraz a keď mám čas, stále hrám v staršich tituloch. Počas deviatich rokov v RND som prevažne stále hosťovala aj na iných scénach. Ale keď som zhruba pred dvoma rokmi dostala dve ponuky naraz, do muzikálov Pomáda a Niekto to rád horúce, rozhodla som sa, že to skúsim "na vlastné triko". Na jednej strane je príjemné spievať a tancovať pred 900 ľuďmi v pražskej Pyramíde, aj keď na nich ani nedovidíte, na druhej strane by som sa len nerada vzdala pocitu, keď na javisku diváka cítite, jeho tichú účasť, bezprostrednú reakciu a pochopenie toho, čo mu chcete povedať.
Z muzikálov, v ktorých účinkujete, ktorý je najnáročnejší?
Pražská Pomáda. Choreografie Janka Ďurovčíka azda nepoznajú voľnú dobu, sú rýchle a náročné. Ale páčia sa mi, pretože Janko vie zaujímavo využiť priestor a do značnej miery vychádza z hereckej akcie.
Mávate aj svalovku?
Už nie, ale boli časy, keď som potrebovala acylpirín.
Kedy ste mali najväčšiu trému?
Asi v divadle Na Korze, keď som robila Kabaret. Pred každou premiérou by som s hocikým menila povolanie. Teraz mávam stres pri spievaní, nedajbože moderovaní na rôznych podujatiach a plesoch. To je pre mňa opäť niečo nové. Taká je však ponuka, takže sa učím. Boh uchovaj, keď sa tam objaví Smotánka. Vtedy by som mala odpovedať rýchlo, múdro a asi aj vtipne, čo sa zrejme v živote nenaučím…
V tragikomédii Súpis dravcov alternujete s Annou Šiškovou. Aký máte vzťah k tragikomédiám?
Všetky tieto hry so smiechom cez slzy sú pre RND charakteristické, a ja ich mám rada. Myslím, že aj publikum rado prežíva ľudské príbehy, na ktorých sa možno cele predstavenie smeje a domov si odnesie citlivý, ľudský zážitok.
Je to hra aj o donquichotstve. Kto je podľa vás na Slovensku najväčší Don Quichott?
Neviem.
V muzikále Mníšky stvárňujete sestru Robertu, v Niekto to rád horúce Sladkú Sue. Existuje úloha, na ktorú by ste si netrúfli?
Mám rešpekt pred všetkými. Ale ak si ma režisér vyberie a dôveruje mi, popasujem sa s každou, a o filmovej ani nehovorím. To je však na Slovensku asi veľké prianie...
Kamery vás ešte nevideli?
Trochu si ma už poobzerali, ale asi som im veľmi nezavoňala. Minulý rok som síce hrala v talianskom filme menšiu úlohu a jednu celkom peknú v debute Laury Sivákovej Quartetto, ale to všetko sa mi máli, pretože herec rastie príležitosťami.
V detskom animovanom filme Zvonár u Matky božej dabujete Esmeraldu. Bola to vaša prvá skúsenosť s dabingom. V USA vás vybrali spomedzi 40 uchádzačiek...
Ako to preboha viete, že nás bolo štyridsať?
My to v TV oku musíme vedieť...
(Smiech). Na dabing ma oslovovali aj po Zvonárovi, ale okrem detských animovaných filmov, ktoré nie sú tak náročné na čas, som musela väčšinu kvôli zaneprázdnenosti odmietnuť.
Na javisku ste suverénna komička. A čo v súkromí? Tiež viac humoru ako osudovosti?
Nepovažujem sa za veselú kopu. Skôr naopak. Ja som si totiž vždy myslela, že som stvorená pre drámu…!? Smola.
Čiže ste taká smutnejšia povaha?
To nie. To by som bola nerada. Narodila som sa posledný deň Panny a prvý Váh. Teda niekde medzi… A niekedy mám naozaj pocit, že visím v prievane, ale to nebude povahou, skôr okolnosťami. V čínskom kalendári som opica.
Ste rozvedená mladá žena, ktorej vraj stačí k šťastiu jej povolanie...
Mať pekné povolanie je super, ale k šťastiu mi to, bohužiaľ, nestačí. To asi málokomu.
Čo láska, obchádza vás?
(Smiech.) Dúfam, že neobchádza. A ak obchádza, tak celkom láskyplne.
Hráte dobre tenis. Kto je vaším sparring partnerom na kurtoch?
Povedzme to tak, že hrám tenis. Všetky moje tenisové predsavzatia bohužiaľ začínajú a končia letnými prázdninami, počas ktorých sa so Zuzkou Mistríkovou vyberáme na tzv. ozdravovací, kondično-tenisovy boj do nejakého príjemného prostredia. A keďže Zuzke fialovejú prsty už pri miernom vánku, posledné dva roky som sa rozhodla umiestniť našu destináciu do Afriky, aby nám pre istotu na kurtoch nebolo zima…. (Smiech.) Zatiaľ sme boli v Gambii a v Tunise.
Máte aj nejaké iné hobby?
Baví ma akýkoľvek šport a pohyb. Takisto, ako ma teší ničnerobenie, prípadne nohy na stole s čokoládou a trebárs s knižkou od Viewegha.
A čo vaše životné priority?
Pre mňa je podstatné mať zázemie. Rodinu a pár dobrých kamarátov. Potom asi možnosť voľby a sebarealizácie, pretože to je ten najdôležitejší a najbolestnejší údel každého z nás.
Čo vás čaká tento rok?
Práce mám zatiaľ dosť, čo som pravdaže rada. A čo bude ďalej, úprimne povedané neviem. Možno Hriešny tanec v Prahe, možno nový film o RND, možno niečo v Brne alebo nová hra. Uvidím, kde ma budú chcieť a kam ma to bude ťahať.
Ktorá je vaša najväčšia publikovateľná chyba?
Potrebovala by som viac pevnej vôle, pričasto prehrávam ráno boj so vstávaním, som labužník s výčitkami svedomia a som aj dosť pohodlná. A všetko robím na poslednú chvíľu.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
