Spolu s ďalšími tromi postihnutými horolezkyňami sa koncom mája vydali na ženskú horolezeckú paraexpedíciu Čína - Tibet, kde 7. júna vyliezli na druhý najvyšší vrch pohoria Siguniang Šan na východnom okraji Tibetskej náhornej planiny (nadmorská výška 5445 m).

"Dojímalo ma k slzám, keď som sa znovu vrátila do vysokých hôr. Bol to môj nový začiatok," priznala Anka. Expedíciu plánovala už na rok 2003, ale pre zdravotné problémy to musela o dva roky odložiť. "Viete, aký je to krásny pocit, keď sa znovu ocitnete na skale?" spomínala na čerstvé zážitky druhá členka žilinského Iamesu vo výprave Radmila Jáňová, ktorá prišla o prsty na pravej ruke. Podobné zranenie postihlo aj Martinčanku Danu Obuchovú.

Bratislavčanku Janu Gablíkovú, manželku úspešného horolezca Martina Gablíka, od detstva trápi obrna. "Pravú nohu mám úplne odpísanú a ja som sa na rozdiel od zvyšnej trojice tak vysoko nedostala. Môj vrchol prišiel o tri dni skôr, keď som sa dostala do výšky 4500 metrov. Vyššie to už nešlo, tam už bol sneh. Nedá sa brodiť, keď sa vám rúčka z barlí zabára do snehu," vravela Gablíková. "Janka aj tak podala úžasný výkon. Ruky mala samý pľuzgier, ale liezla vyššie a vyššie," chválila ju Radmila Jáňová.

Kompletná výprava mala desať členov, štyri členky boli zdravotne postihnuté. Dana Obuchová: "Celé to bolo o spolupráci. Keby nám tie zdravé nepomohli, nikdy by sa nám náš sen nepodarilo uskutočniť." Pôvodný plán predpokladal výstup na najvyšší vrch pohoria Siguniang vysoký 6250 m, no počasie bolo proti. "Človek musí vedieť, čo si môže dovoliť. Vyzeral nádherne, ale už to nešlo. Počasie bolo hrozné, každý deň snežilo. Úplne iné, aké vraj v tomto období býva. Keď sme liezli na druhý najvyšší vrchol, cestou späť spadla aj lavína, ktorú sme museli prebrodiť. A samotný vrchol bol taký malý, že sme sa tam ledva zmestili. Pobudli sme len chvíľu, čakal nás náročný zostup, ale stálo to za to," vravela Anna Čaplická. V Tibete pred šiestimi rokmi už zdolala aj šesťtisícovku, ale to bolo ešte pred úrazom.

"Teraz som si hovorila, že budem pôsobiť len ako organizátorka. Vyleziem do základného tábora, ktorý sme mali vo výške 4200 metrov, a ďalej nech idú iné. Ale keď som sa potom začala cítiť dobre, neodolala som. Aklimatizácia nám však dala zabrať. Boleli nás hlavy, vracali sme. Až príliš rýchlo sme vystúpili do tých štyroch tisícok."