nahradili krízové centrá, ktoré dieťa v čo najkratšom čase umiestnia do niektorej z profesionálnych náhradných rodín. Podobná transformácia na Slovensku prebieha veľmi pomaly.
Simulujú rodiny
„Najdrahší je práve prechod. Domovy fungujú na doraz, nevládzu platiť odstupné personálu a súčasne plat profesionálnym rodičom, ktorí sa stávajú zamestnancami domova. Keď však prekonajú túto fázu, ukáže sa, že transformáciou náklady klesli,“ hovorí generálny riaditeľ sekcie rodinnej politiky ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Guráň.
Mnohé slovenské detské domovy sa zatiaľ snažia rodinu aspoň simulovať. Vznikajú tzv. samostatné výchovné skupiny so stabilnými vychovávateľmi - mužom a ženou, v ktorých sa deti učia starať o domácnosť, upratovať, variť. Napriek tomu však tento model nie je ideálny. Fingovaní rodičia na noc odchádzajú a deti sa vracajú do spoločnej spálne s „tetou nočnou“.
Ide o dieťa
„Ide o deti, pre ne je najideálnejšie vyrastať v rodine,“ hovorí Marek Roháček zo združenia Návrat, ktoré pomáha domovom pri transformácii. „Často sa dieťa dostane do domova len preto, že matka nezvláda výchovu, nikto ju napríklad nenaučil variť, starať sa o dieťa či hospodáriť s peniazmi. Na Slovensku sa poradenstvu pre rodiny v kríze nevenuje dostatočná pozornosť. Sociálna práca by sa mala presunúť do terénu,“ myslí si Marek Roháček.
V susednom Maďarsku, ktoré má transformáciu domovov úspešne za sebou, napríklad zákon nepripúšťa, aby sa do domova dostalo dieťa pre zlú ekonomickú situáciu v rodine. U nás to nie je ničím výnimočným.
Prácu s rodinou v kríze ponúkajú na Slovensku detské diagnostické centrá či liečebné sanatóriá. Každý kraj má jedno centrum.
Terapeutické stretnutia rodičov sú raz za dva týždne. Náprava teda stojí na dieťati. Počas troch mesiacov sa učí, že nič nie je zadarmo. Pomôcť má „hodnotový systém“. Strata bodu hrozí za večerný prechod na cudziu izbu rovnako ako za šikanovanie či fetovanie.
Ak bolo dieťa hodnotené ako „najhoršie“, nemôžu ho napríklad navštíviť príbuzní. „Deti sa hodnotia každý týždeň, takže sa nestane, že sa nestretnú s rodičmi dlhodobo. Chceme, aby dieťa urobilo niečo preto, aby mohlo mať návštevu,“ vysvetľuje riaditeľ centra v Bratislave Albín Škoviera.
Z diagnostického centra sa do rodiny vráti len polovica detí. Pre druhú polovicu je šanca žiť so svojimi rodičmi stratená. Odchádzajú do domovov, „polepšovní“ či internátnych osobitných škôl.
Mnohí vychovávatelia pred partnerským prístupom uprednostňujú utlmujúce tabletky. „Pamätám sa na dievča, ktoré doma týrali. Zo strachu nemohla zaspať. Nasadili jej rohypnol, silný uspávač. A pritom stačilo, aby sa jej niekto večer venoval, aby získala pocit uvoľnenia a bezpečia,“ hovorí jedna z vychovávateliek.
Život je peklo
Poslednou šancu dostať sa z domova do rodiny je pre dieťa často adopcia. Adoptívni rodičia sa však zďaleka vyhýbajú rómskym deťom. Pre tie je nádejou medzinárodná adopcia. Ročne takto svoju rodinu nájde asi 20 slovenských detí.
Súčasná legislatíva však neumožňovala slovenským orgánom kontrolovať, v akých rodinách deti vyrastajú. Práve dnes by však mali poslanci ratifikovať Dohovor OSN o ochrane detí, ktorý by umožnil neustále kontrolovať výchovu dieťaťa v zahraničí.
Deti, ktoré zostávajú v domove do dospelosti, majú právo požiadať o predĺženie pobytu do dovŕšenia 25 rokov. Väčšina však odchádza, a odrazu sa starajú sami o seba. Nie vždy to vyjde. V mnohých prípadoch domov nahradí ulica alebo väzenie.
„Prostitútkou som sa stala, lebo ma nevlastný otec v dvanástich rokoch chcel znásilniť. Ušla som, túlala sa a nakoniec som skončila v domove. Keď ma pustili, domov som sa nevrátila. Zoznámila som sa s chlapcom, pri ktorom som začala drogovať,“ hovorí Michaela. Pre seba a svojho priateľa zarába na drogy ako prostitútka na Krížnej ulici v Bratislave.
Milan Marček z Pedagogickej fakulty UK vo svojej diplomovej práci píše, že 29 z 36 väzňov oddelenia výnimočných trestov v ilavskej väznici pochádza z nefunkčných rodín. Dvadsať percent z odsúdených prežilo detstvo v ústavoch. „Pamätám si, že v detstve som nemohol mať vlastný názor,“ priznávajú sa odsúdení. „Keď som bol ako dieťa v domove, myslel som, že je to peklo. Dnes viem, že peklo je všade.“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
