v a farieb. Teda dvoch: oranžovej a modrej.
Oranžové stužky vejú na autách odporcov evakuácie Gazy, modré majú tí, čo ju podporujú. Obe skupiny majú svoje automobilové vlajkové lode aj špecifický typ ľudí, čo ich riadia.
Oranžoví sú ľudia s veľkými rodinnými autami, ktoré by potrebovali generálku alebo zaslúžený oddych na šrotovisku. Za volantom sedí zväčša bradatý muž s jarmulkou, ktorého nič nerozhádže alebo naopak príliš agilná matka so šatkou na hlave. On si mrmle, ona hystericky vykrikuje na niekoľko detí, medzi ktorými sú asi ročné odstupy. Títo ľudia niekedy volili Likud premiéra Ariela Šarona. Dnes mu nadávajú do 'náckov'.
Oranžová je takisto farbou luxusných vozidiel, do ktorých nemajú deti prístup. Skôr psy alebo golfové palice. Tvrdí biznismeni neustupujú v obchode, a tak si myslia, že by to tak malo byť aj v politike.
Oranžové stužky si na autá uväzuje aj časť strednej triedy, čo sa z prímestských bytov presťahovala do nadštandardných domov v osadách. Títo ľudia sa cítia plánmi v Gaze ohrození. Čo ak príde aj na nich.
Stredná trieda však volí modrú. Učitelia, intelektuáli, ľudia v slobodnom povolaní tvrdia, že ústupky sa neskôr môžu zmeniť na zisky. Kedysi volili ľavicu, teraz si "vyrobili" ideálneho politka: hovoria mu Ariel Peres. Má razanciu Ariela Šarona a vízie Šimona Peresa.
Modrá oslovila aj mladých v športových autách. Vynikajú hlavne odvážne odeté slečny a surfisti z pláže. Tí to robia, aby nahnevali rodičov. Aspoň tak to hovorili na telavivskej pláži, keď si v stánku kupovali sendvič. Protestný, salámový so syrom. Aby nebol kóšer.
"A nenosíme ani nič oranžové, aj keď je to v móde," hovoria a ukazujú na skupinu trendových Nemiek. Majú oranžové plavky aj uteráky. Čo to dnes v Izraeli znamená asi vôbec netušia.
