Tréner Michal Vičan, ktorý priviedol Slovan k triumfu bývalom PVP v roku 1969.
Slovenský futbal na prahu novej ligy ako celok nemá už právo ani na tradičné predsezónne odrhovačky, plamenné vyhlásenia ako úprimne a s čistým stolom začne znovu bojovať o návrat diváka. Ten je u nás už prakticky vyhynutým tvorom. Náš futbal sa musí ticho, pokorne až ponížene znovu uchádzať o stratenú či skôr "prejedenú" dôveru. Jediné šťastie má v tom, že sa stále nájde dosť naivných ale i dospelých, čo sú vždy ochotní znovu sa sklamať v láske.
Blízko k pravde sú tí, čo tvrdia, že u nás treba so vzkriesením najpopulárnejšej hry planéty začať úplne odznovu na zelenej lúke. Táto cesta by však prinášala nebezpečenstvo, že pri rúbaní lesa by sa ubližovalo aj nevinným a poctivým "trieskam", ktoré futbal naozaj milujú a žijú nezištne preň, nie naopak. Tykáme si predsa už s demokratickými postupmi.
Napokon, fundamentalistická očista starých štruktúr a amorálností sa nepodarila v politike, ekonomike a desivo sa jej nedarí ani v súdnictve. Futbal ostáva zrkadlom spoločnosti, ktorá sa len bolestivo otáča smerom k civilizovanej Európe.
Čím komplikovanejšie vyzerá trhovo-vzťahová džungľa nášho futbalu, tým šetrnejšie pre psychohygienu jeho prípadného konzumenta je východisko. Futbal je jednoduchá hra, v ktorej sa dokážu presadiť aj deti z oveľa menej rozvinutých krajín ako je naša. Platí tiež, že na slovenských ihriskách stále vyrastajú talenty schopné vyrovnať sa vo svojej vekovej kategórii európskej špičke. Lenže potom akoby uťal. Namiesto toho, aby sa Real zaujímal o nového Dubovského, zásobujú naše domáce klenoty druholigové mužstvá bohatších krajín. Kritickým je prechod, či skôr ponor, do sveta väčších peňazí, v ktorom mnohí strácajú orientáciu.
Takže vitaj liga, i keď sen, že naše mužstvá si zahrajú v pohárových súťažiach aj v jesenných dresoch s dlhými rukávmi, ostáva zabudnutý.
