Z osemtisíc obetí masakry v Srebrenici zatiaľ identifikovali len dvetisíc. Pri príležitosti desiateho výročia, 11. júla, pochovali 610 naposledy identifikovaných obetí. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Aj po desiatich rokoch je bolesť pozostalých obrovská. Tisíce obetí sú stále neidentifikované a nespočítané. Najväčší zločinci stále unikajú a nájdu sa mnohí, čo popierajú, že sa to vôbec stalo: masakra v Srebrenici, pri ktorej v júli 1995 zomrelo osemtisíc bosnianskych chlapcov a mužov.
V sarajevskej kancelárii Matiek Srebrenice sedí za stolom niekoľko žien, ktoré prišli počas genocídy v Bosne o mužov, bratov aj synov. Po desiatich rokoch stále zažívajú veľkú bolesť a novinári z celej Európy si u nich podávajú kľučku. Niektoré rozprávajú svoj príbeh aj niekoľkokrát za deň.
"Chceme, aby svet vedel pravdu, túžime po spravodlivosti," hovorí Kada Chotičová. Šesťdesiatročná moslimka prežila najväčšie hrôzy Srebrenice od začiatku až do konca. Prišla o otca, brata aj syna.
V okolí Srebrenice je okolo šesťdesiat masových hrobov so zakopanými mužmi a chlapcami. Pár dní pred desiatym výročím masakry našli ďalší asi so stovkou tiel.
Možno sa tam nájdu aj pozostatky Samira Chotiča. "Teraz by mal dvadsaťšesť rokov, asi by už mal vlastnú rodinu, mala by som ďalšie vnúčatá," rozpráva jeho mama. Jej syna zatiaľ nenašli. "Moja dcéra prežila, v tom čase študovala v Tuzle. Má krásne vnúčatá, ja sa z nich však neviem tešiť. Príliš vecí sa vo mne zlomilo, musíme s tým žiť, a nie je to jednoduché."
Strašné spomienky
Potočari - 11. júl 1995. V bývalej továrni na akumulátory sa tlačia desaťtisíce ľudí. Holandskí vojaci OSN posielajú správy do ústredia a prizerajú sa, ako jednotky Ratka Mladiča oddeľujú chlapcov a mužov od žien.
"Vedeli sme, že je zle. Známym som hovorila, aby nešli do poľa. Videla som tam niekoľko mŕtvol. V kukurici podrezávali mužov. Bolo to zlé, ale už som nič nevnímala," hovorí Chotičová.
Na chvíľu sa jej podarilo zaspať. V noci sa ozval nárek žien: "Zabíjajú nám deti!"
Postupne ich nakladali do autobusov. So sebou zobrali osemdesiat mladých žien, ktoré sa už živé nevrátili. "Mladič vysvetľoval, že nás vymenia za zajatých Srbov niekde inde na území Bosny," spomína Chotičová. "Tuzla vás nechce, Alija Izetbegovič vás nechce, neviem, kam ideme, povedal nám šofér."
Nakoniec mali ísť do Pale. Nie však do toho Pale, kde má dom Radovan Karadžič, exprezident bosnianskach Srbov, hľadaný tribunálom v Haagu a pravdepodobne sa skrývajúci po pravoslávnych kláštoroch v Srbsku a Čiernej hore. "Cestou sme videli, ako ľudia blúdia lesom. Videla som, ako popravujú ľudí. Srbi ponižovali ženy, siahali im do rozkrokov, trhali im blúzky. Vtedy som už nič necítila. Dobre vedeli, že ak nám vyvraždia deti, bez nich sme nič."
Pred Tišle autobus zastal. Ďalej pokračovali pešo. "Na konci cesty, sa nás, vyhladovaných a smädných, ujal bangladéšsky kontingent."
Manžel Sead ani syn Samir sa už nikdy nevrátili.
Vojnoví hrdinovia
Veliteľ bosnianskych Srbov Ratko Mladič sa, podobne ako Karadžič, stále ukrýva na slobode. Až do roku 2002 sa voľne pohyboval po Belehrade, pričom mu asistovala srbská armáda. Nepomáha ani odmena päť miliónov dolárov, vypísaná na obidve hlavy. Pre mnohých Srbov ostávajú obaja stále vojnovými hrdinami. Ich presvedčenie nedokázala zmeniť ani videokazeta, ktorú objavila známa aktivistka Nataša Kandičova. Na záberoch vidno, ako príslušníci polovojenskej jednotky Škorpióni vraždia šiestich mladých Bosniakov zo Srebrenice. Niektorí mali len šestnásť rokov. Kazeta s popravou sa našla vo videopožičovni v Šide, západne od Nového Sadu. Miestni Srbi si ju až donedávna radi požičiavali. Hoci Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) označil masakru Bosniakov v Srebrenici za genocídu, väčšina Srbov to nepripúšťa. Týždeň predtým, ako v Belehrade otvorili fotografickú výstavu o Srebrenici, na tamojšej právnickej fakulte zorganizovali radikáli konferenciu, na ktorej popierali, že by sa v Srebrenici niečo udialo.
Rátanie obetí
"Pracujeme na prísne vedeckom základe, bez politiky a emócií," hovorí Mirsad Tokača, riaditeľ Výskumného a dokumentačného strediska v Sarajeve. Pätnásť profesionálov a desiatky dobrovoľníkov už niekoľko rokov rátajú počty obetí vojny v Bosne, ktorá trvala od roku 1992 do roku 1995. "Nemôžeme im síce vrátiť život, ktorý im násilne zobrali, ale môžeme vrátiť spomienky a ich identitu," hovorí Tokača. Jeho stredisko napočítalo k 27. júnu 90 053 obetí. "Týmto spôsobom sa chceme vysporiadať s genocídou a vojnovými zločinmi."
Na zozname obetí sú všetky národnosti - Bosniaci, Srbi aj Chorváti. "Aj tí, čo bojovali proti Bosne, každá matka chce predsa vedieť, ako zomrel jej syn."
Stredisko zhromažďuje všetky druhy dokumentov. Zozbieralo už 35-tisíc negatívov s fotografiami obetí, 3500 hodín videozáznamov, zaregistrovalo 440 väzenských a koncentračných táborov, 320 masových hrobov.
Najzaujímavejšou súčasťou projektu je databáza obetí. Každá obeť má svoje meno, prípadne aj fotografiu a príbeh, ako zahynula. Každé mesto či dedina má svoje presné počty obetí podľa národností, či išlo o civilistov alebo vojakov. Ku všetkému má prístup ICTY, balkánske súdy aj mimovládne organizácie.
"Pri analýze grafov môžete zistiť veľa vecí," rozpráva Tokača, ktorý si svojou prácou pohneval nielen srbských, ale aj bosnianskych politikov. Odhaduje sa totiž, že počas bosnianskej vojny zahynulo 200- až 250-tisíc obyvateľov, Tokača však tvrdí, že obetí je "len" vyše stotisíc. Meno každej obete potvrdili spravidla traja ľudia.
"Politici sa hrali s číslami. Od roku 1992 sa s odhadovaním počtu obetí strašne manipulovalo, politicky aj ideologicky. Každý sa pýtal len na to, akej národnosti bol ten, kto zomrel, nezaujímalo ho, kto to spravil a za akých okolností," vysvetľuje Tokača.
Výsledkom bolo, že príslušníci každej etnickej skupiny považovali za obete iba vlastných. "Ak sa chceme vrátiť do čias, keď nebola Bosna etnicky polarizovaná, musíme toto zmýšľanie zmeniť. S nacionalizmom to však ide ťažko," hovorí riaditeľ.
"Pri grafe s obeťami z Foči či Vyšehradu na východe Bosny vidieť dramatický nárast počtu obetí v rozsahu niekoľkých týždňov. Nemusíte tam byť, aby ste pochopili, že sa tam diali podobné veci ako v Srebrenici, tá bola len špičkou ľadovca," rozpráva Tokača. "Zabíjanie v takomto rozsahu nemohlo byť náhodné."
Čo dokáže túžba po moci
Prečo sa tragédia vôbec stala? "Túžba po moci. Politici presvedčili ľudí, že príslušník inej národnosti a náboženstva je ich nepriateľ, a oni to prijali. Hlavný zodpovedný, našťastie, už sedí v Haagu," rozpráva Tokača. Na mysli má bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča. "Prišlo to zvonku, dejiny Bosny nepoznajú žiadny rozsiahly etnický konflikt."
V auguste 2004 si všimol, že počty obetí podozrivo narástli - niektoré tam boli dvakrát. "Bol to následok toho, že výskumné stredisko využíva viac databáz." Spolupracuje napríklad s Medzinárodným identifikačným centrom v Tuzle, kde súdni odborníci z celého sveta analyzujú pozostatky obetí a porovnávajú ich DNA s pozostalými.
"Naši ľudia chodia už do Rwandy či Sierry Leone," hovorí hrdo Beriz Belkič, bývalý najvyšší predstaviteľ Bosny a Hercegoviny, dnes poslanec strany pre Bosnu a Hercegovinu. Predsedá správnej rade Nadácie Srebrenica-Potočari. Rád by z pamätníka, kde každý rok pochovávajú stovky nových identifikovaných obetí urobil vedecké centrum, z ktorého by sa poučili mnohí, aby sa masakry podobné tej v Srebrenici už nikdy nepakovali.
Pozostalí na cintoríne v Potočari.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Jeden z desiatok masových hrobov, ktoré objavili v okolí Srebrenice. FOTO - SREBRENICA - REMEMBRANCE FOR THE FUTURE
Autor: MIREK TÓDA, Srebrenica - Sarajevo
