FOTO - ČTK
Matriarchát, prevládajúci v dobe kamennej, ktorá trvala tisícročia, symbolizujú sošky žien. Vyjadrujú mierumilovnosť, úctu k životu a absenciu mužskej nadradenosti. Dôležitý je údiv našich predkov nad veľkým zázrakom bytia, nad zázrakom stvorenia, ktoré sa uskutočňuje v ženskom tele. Socha muža z tých čias sa nenašla takmer nikde, jedna z najznámejších sôch ženy sa našla v Československu, v moravských Dolných Věstoniciach 13. júla 1925 - pred 80 rokmi.
Výskum na svahoch Pavlovských vrchov viedol profesor Karel Absolon v rokoch 1924 až 1938. Na mieste sídla lovcov mamutov z obdobia paleolitu - staršej doby kamennej - archeológovia objavili keramické výrobky, drobné zvieracie postavy i ľudské postavy žien z pálenej hliny. Pozoruhodné sú však aj postavy z mamutoviny, najmä prekrásny rezbársky počin - ženský portrét z mamutieho kla.
Vek celého sídla rádiokarbónovou metódou odhadli na 25 600 plus-mínus 170 rokov pred naším letopočtom. Nálezy svedčia o tom, že naši prapredkovia neboli len primitívni lovci, hrubí barbari, ale kultúrni ľudia, ktorí citlivo vnímali život a najmä jeho zrod. Žena bola zakladateľkou rodu, zdrojom života, ona jediná dokázala život uchovať. Je veľmi pravdepodobné, že bola i bohom všetkého - gynaikocentrizmom - náboženstvom, kde "boh" rovná sa "žena".
Matriarchát nie je presný termín, ktorý má vyjadrovať usporiadanie spoločnosti. Žena v ňom nevládne tak ako muž v patriarcháte, ona a muž majú rozličné postavenie. Žena síce je bohyňou zrodu a preto požíva veľkú úctu i veľký obdiv k tajomstvu svojho tela, ktoré dokáže priniesť nový život, ale nešíri strach - skôr naopak radosť a lásku. Súvislosť medzi pohlavným stykom a plodením praveký človek zrejme ešte nevidel.
Je viac než pravdepodobné, že paleolitický človek sa vedel tešiť zo života, že rituály mu dodávali odvahu a silu žiť a zápasiť napríklad s takými silnými zvieratami, ako boli mamuty. Smrť zrejme neprinášala fatálny strach z konca, ale vieru v znovuzrodenie. Pozoruhodné vnímanie prírody, vnímanie cyklu mesiaca a cyklu ženy viedlo vtedajších ľudí k spájaniu ročných období s obdobím života - najmä ženského - a k viere v prerod, respektíve v znovuzrodenie.
Podobné venuše ako věstonická majú ešte jednu charakteristickú črtu. Podľa našich kritérií sú viac než plnoštíhle. Možno ide o znázornenie ženy tesne pred pôrodom - svedčiť o tom môže objem pŕs a brucha (až extrémne veľkého). Možné však je, že to znamená aj požehnanie, pretože aj nasýtiť sa bolo vtedy veľkým problémom a tučnota sochy možno vyjadrovala túžbu byť sýty, prežiť nedostatok, mrazy, choroby, hlad.
Kult Venuší je typický pre paleolitického človeka na celom území pravekej Európy. Na Slovensku je známa aj Venuša z Moravian nad Váhom či "Venuša s krivou hubou", o ktorej sa nevie, prečo má zdeformované ústa. Věstonická však obe zatienila.
Všetky známe sošky majú malé rozmery - od 3 do 23 centimetrov výšky - sú z jedného kusa kosti alebo z hliny. Vypaľovanie údajne nemalo zvýšiť trvanlivosť diela, ale pripisoval sa mu magický účinok. Okrem ženy je totiž symbolom života aj oheň. Niektorí archeológovia tvrdia, že sa plastika hádzala do ohňa vtedy, keď sa nevydarila, ale väčšina sa prikláňa k tomu, že oheň a socha majú magickú spojitosť.
Kult Venuší postupne viedol k zrodu bohýň, napríklad na Kréte (hady ako symboly bohyne), kde ženy už nemali dominantné postavenie, ale ešte stále je tu cítiť harmóniu a ľahkosť života. Postavenie ženy zmenili nájazdy nomádskych kmeňov a roľnícky spôsob života. Do popredia sa dostáva muž, nie len ako lovec, ale ako bojovník a teda veliteľ a pán aj nad ženským osudom.
Druhá vec, ktorú nájazdy spôsobili, bola potreba ochrany majetku. Symbolom prežitia sa namiesto ženy stal majetok, zrodil sa svet vojen a bohatstva.
Venuša je tajuplná a uctievaná aj naďalej, ale boj o zachovanie života zrodil patriarchát. Kult ženy dostáva inú podobu, zdôrazňuje sa viac jej sexualita, fyzická krása ako rola matky a nositeľky života. Rodí sa skutočná Venuša - bohyňa lásky.
Zaužívaný pojem Venuša teda vlastne nie je presným vyjadrením významu paleolitickej sochy ženy. Presnejšie by bolo Matka.
Zajtra - Alfonz Mucha
