Vzťah Emíliiných detí k otcovi za osem rokov ich rozvedeného manželstva postupne ochladol. V čase rozvodu mali sedem a deväť rokov. Nejaký čas po tom sa s otcom stretávali pravidelne každý druhý víkend a trávili s ním zhruba polovicu prázdnin. Odkedy sa odsťahovali do iného mesta, kontakty sa obmedzili. Otec za nimi ani raz nepricestoval, a keď za ním prídu ony na víkend, je s nimi sotva jedno popoludnie. Cez prázdniny im okrem chalupy, kde sa vraj podľa slov detí "veľa pije a je tam neporiadok", nepripraví žiaden program a vnucuje im svoj. S Emíliou odmieta komunikovať o čomkoľvek, ani o deťoch nie, napriek tomu, že ho ona priamo oslovuje. Má pocit, že vždy iba teatrálne prezentuje, ako ich má rád, ale nedokáže sa im v ničom prispôsobiť. Emília tvrdí, že podobne, ako počas manželstva s ňou stále bojoval o akési imaginárne pozície, dnes bojuje s deťmi o to, či bude program podľa neho alebo podľa nich. Privítala by, keby s ním cez prázdniny trávili viac času. Tohto roku s ním dcéra bude týždeň a syn po úpornom prehováraní tri. Ako ho má presvedčiť, aby si viac všímal potreby detí? Má byť ona na deti tvrdšia? Aké sú vaše skúsenosti s rodičovskou opaterou? Dá sa po rozvode spolu dobre vychádzať?

Niektoré z vašich odpovedí uverejníme v ďalšom čísle prílohy Víkend. Môžete nám ich posielať aj na adresu vikend@sme.sk