FOTO
V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia o svojom spolunažívaní s domácimi zvieratami
Dnes: spisovateľ Július Matis
Jedného dňa môj dobrý kamarát začal chovať psy. Veľmi ma to urazilo, lebo dovtedy sme boli obaja zanietení kaktusári. Paľo mi pripadal ako ideologický zradca. Z výstavy psov v Poľsku si priviezol čistobielu sučku plemena francúzsky buldoček a predal mi svoju zbierku kaktusov.
Baška bola nielen vyhlásenou krásavicou na miestnych súťažiach, ale aj šampiónkou viacerých európskych výstav. Mala v sebe veľa francúzskej krvi - možno preto bola milá, nežná a hlavne koketná. Titulov už mala dosť, a teraz prišla naplno slúžiť svojmu pánovi, môjmu priateľovi Paľovi, tak ako je to v nepísaných pravidlách medzinárodného dohovoru o chove ušľachtilých plemien psov - aby vrhla čo najviac šteniatok, aby sa jej pánovi za ich predaj nielen vrátili peniaze, ktoré spolu pomíňali na cestách svetom, ale aby podľa možnosti aj čo najviac zbohatol.
Na česť jej slúži, že sa usilovala, ako len najviac mohla, a za svojho života porodila asi dvadsať nádherných šteniatok. Nemohla však tušiť, že ich rodí v socialistickom Československu, kde nikto nikdy nedal za psa viac ako tristo korún, a tak jej pán už predajom šteniat z prvého vrhu tak schudobnel, že ho jeho bratislavská rodina prinútila Bašky sa zbaviť. Ale keďže ju za tristo korún predať nechcel, dal ju radšej k nám, do malého mestečka, kde bol bitúnok, a tým aj lacné zvyšky zo spracovania bravčového mäsa.
So susedom Gustom nám bolo potešením starať sa o Bašku. Naša radosť takmer nepoznala hraníc, pretože Baška bola plná ako malý autobus. Po poslednej výstave bola nakrytá kvalitným európskym šampiónom, a my sme z Paľa vymámili prísľub, že sa nám každému ujde po šteniatku. Rozhodli sme sa, že letnú noc, v ktorú má prísť jej chvíľa, strávime pri nej. Kus bádateľského ducha, ktorý v mladých kaktusároch vždy driemal, mi velil, aby som pôrod fotograficky zdokumentoval. Keď to na ňu prišlo, Baška sa na starom gauči zakrytom igelitom a starou dekou nepokojne zavrtela a pretrhla naše driemoty. Ja som sa zohol k vypínačom a Gusto začal hladiť jej utrápenú hlavičku. Rozsvietil som reflektory, Baška na to však vôbec nereagovala. Pozreli sme sa, či už voľačo ide, ale zatiaľ nič. Zhasol som. Baška oddane prijímala naše hladkanie a občas nám oblizla ruku. Asi o hodinu sa zavrtela, ja som rozsvietil, ona potlačila, a vtedy z nej pomerne ľahko vykĺzol malý biely blanitý zámotok. Zohla sa pod seba, jemne ho zobrala medzi pysky a zodvihla ho, aby mi ho ukázala. Stlačil som spúšť, a dvojportrét bol na svete. Náš Brunko mal prvú fotografiu.
Mávali sme vtedy veľa návštev. Práve som si postavil dom, ktorý sa, so zeleným trávnikom dokola, zdal mojím priateľom rajom na zemi. Napĺňalo ma to nesmiernou spokojnosťou, veď práve na túto pohodu som čakal skoro celých päť rokov. A teraz to konečne prišlo - stolík so stoličkami v tráve, rozvoniavajúca káva, veselo sa zhovárajúci priatelia a okolo nôh sa nám motá Bruno. Každého ovonia, drgne papuľkou do nohy - poď sa hrať alebo ma aspoň pohladkaj, a hlavne ma obdivuj!
Bruno očaril každého, najmä deti našich známych. Dopočul som sa, že ak sa u nich doma niekto opýtal, kam dnes pôjdeme na návštevu, deti kričali - k Brunovi do Podzámskej! Tak sa volala naša ulica. Odvtedy mi kdekto hovoril Bruno. Ak si naši priatelia priviedli svojich priateľov, tí ma zvyčajne oslovovali Bruno sem, Bruno tam! Už som ich ani neopravoval. Bolo mi jasné - neprišli za mnou, prišli za Brunom!
Prežil som s Brunom veľa dobrého i zlého. Kdesi som čítal, že ak je spolužitie medzi manželmi harmonické, začnú sa partneri na seba podobať. Na manželku sa po mnohých rokoch podobám iba v náznakoch, ale na toho môjho psiska som sa podobal okamžite! Vysvetlenie pre to však nemám.
