Vysoko v horách, na severe Afganistanu, kam nevedie žiadna cesta, udržuje chudobných dedinčanov pri živote jedine zber ópia z ťažko vypestovaných makovíc. Nevedia si predstaviť ľudí, ktorí ho jedia či fajčia, lebo vedia, že by to zabilo aj vola. Svedomie ich však neťaží, bez zisku z ópia by umreli od hladu.

"Matka mojich detí," zvolal mužík so smutnou tvárou, v nedbale omotanom turbane a s dlaňami zhnednutými tak, že vyzerali ako z dreva.

"Matka, prines TO," zareval. Oslovoval tak svoju ženu, aby sme náhodou nepočuli jej meno. V Afganistane je to veľká hanba. V Afganistane je vôbec spústa vecí strašná hanba. Všetko má svoje pravidlá, nepísané, vytvárané po stáročia, ale pevné a nemenné. Zákony písané a vnucované zvonku jednej z najtradičnejších spoločností na svete majú len malú šancu na to, aby ich niekto rešpektoval.

Žena vyšla z hlinenej chatrče, jednou rukou si pridŕžala šatku cez ústa, hoci okrem vlastného manžela ju žiadny iný muž zazrieť nemohol (všetkých cudzích odohnali na ulicu) a v ruke mala plechovú mištičku s podivnou hmotou. V tej chvíli bolo jasné, prečo má muž ruky hnedé ako od orechov.

Bez ciest, vysoko v horách

Gull Rahman je mladý Tadžik, na prvý pohľad veľmi opotrebovaný. Žije so svojou početnou rodinou v obci Ashliz v oblasti Dara-I-Suf na severe Afganistanu. Je to územie chudobné, vysoko v horách, obklopené vrcholkami siahajúcimi do výšky 4500 metrov nad úrovňou mora, s prašnou pôdou a drsným podnebím.

Do Ashlizu nevedie žiadna cesta. Len koryto, ktoré sa iba občas zaplní vodou s bahnom. To keď zaprší a dážď zmyje zo svahov hôr íl s hlinou. Korytom sa do obce dá dostať pešo alebo na oslovi či na koni. Celá oblasť trpí dramatickým nedostatkom vody, nie je tu okrem skromného farmárčenia žiadna pracovná príležitosť, z niektorých dedín v zapadnutých údoliach je to k najbližšiemu lekárovi šesť hodín na oslovi (koňa majú len tí bohatší), 90 percent obyvateľov je negramotných, v období sucha sa za vodou chodí celý deň tam a potom ďalší deň späť.

Je to zabudnutý kraj, pripomínajúci svojou idylickou absenciou akejkoľvek civilizácie obrázky z historických kníh. Že ľudia tu, v rozpadajúcich sa domcoch, v ruinách, na ktoré ich premenilo bombardovanie Sovietov a potom Talibov, majú tovar za milióny dolárov, je skutočne ťažké uveriť. Napokon, neveria tomu ani oni sami - jedni z najvýznamnejších pestovateľov ópia na celej planéte.

Zranené makovice

"Tento rok je zlý rok," usmieva sa Gull Rahman. Chlieb si namáča do jogurtu z kozieho mlieka. Sú to jeho každodenné raňajky, na obed je niekedy ryža omastená ovčím lojom, na večeru zase chlieb s jogurtom. Mäso si dopraje dvakrát, trikrát do roka. "Nie sme úplne chudobní, sú tu chudobnejší, my máme sedem oviec a trinásť kôz, ale to je na mlieko," vysvetľuje. "Bez 'tariaku' by sme však nemali vôbec nič."

Tariak je miestne označenie pre ópium. Provincia Samangan patrí v pestovaní maku medzi najúspešnejšie v Afganistane, vlastne na svete. Vzhľadom na to, že Afganistan zásobuje svetový trh skoro 90 percentami heroínu, je Samangan a jeho obyvatelia - i vychudnutý Gull Rahman - hlavným dodávateľom bieleho prášku pre väčšinu jeho milovníkov na všetkých kontinentoch.

Skaly, obklopujúce údolie, v ktorom leží i Ashliz, nebudia dojem, že by sa tu mohlo vôbec niečo pestovať. Sem-tam možno vidieť vypĺznutý klas pšenice. "Nie je to tak, že mak rastie sám od seba," Gull Rahman pestuje tariak roky a je uznávaným odborníkom. "Musíte sa oň poriadne starať, celá rodina sa stará o pole každý deň, deti v čase zberu úrody musia vstávať o štvrtej ráno. Keď sa o makovice nestaráte s láskou, nedajú vám dosť mlieka."

Je začiatok júla. Žatva "mlieka", ako dedinčania nazývajú lepkavú hmotu vytekajúcu z narezaných makovíc, vrcholí. Vysoko v horách však mak ešte kvitne, chladné počasie jeho zrenie oneskoruje. Na väčšine polí vidno od skorého rána až do zotmenia postavičky vychudnutých dedinčanov, ako postupujú drobnými krôčikmi a dávajú veľký pozor, aby nezlomili ani jednu stonku.

"Tento rok sa kilo tariaku vykupuje za 3- až 4-tisíc afghání (60 až 80 dolárov, pozn. aut.). Vlani to bolo podobné. Ale tento rok ho máme o niečo menej," Gull Rahman si oblizuje prsty zababrané od jogurtu, ktorý musí mať príchuť maku. Všetci majú totiž ruky od mazľavej hmoty, ktorá vonia makom ako tie najmakovejšie buchty. "Veľmi pršalo. A bola dlho zima. Snáď to na budúci rok bude lepšie."

Gull Rahman rovnako ako ostatní dedinčania zasial mak do starostlivo zoraného a pobráneného poľa pred siedmimi mesiacmi. Potom sa modlil a čakal. Keď mak vzišiel, začali deti plieť a ženy okopávať. "Obyčajne ho musíme trikrát zavlažiť, ale tento rok bolo vlhka až moc." Pestovanie maku je tajomne dramatické až do samého konca. Nikdy neviete, koľko z makovice vytečie mlieka. Koľkokrát vám dovolí, aby ste ju večer špeciálnym nástrojom s piatimi až deviatimi ostrými hrotmi narezali a ráno z rán zoškrabali opäť podomácky vyrobeným dlátkom mlieko. Čerstvo vytečená tekutina, krémová a hustá ako smotana, rýchlo hnedne. "Narezávanie nemám rád, je to otrava," hovorí Nazir, asi dvanásťročný syn Gulla Rahmana. Nožík na narezávanie i dláto na zber mlieka si vyrobil sám a je na dielo patrične hrdý. "Mám to lepšie ako chlapci. Ostrejšie a krajšie."

Narezávanie zrelých makovíc je popoludňajšou až podvečernou záležitosťou. Jednou rukou sa makovica chytí a druhou, rýchlym ťahom sa po nej prejde radom ostrých hrotov zapustených do dreveného držiaka. Vznikne niekoľko driapancov - preto dedinčania tejto činnosti hovoria driapanie. Makovice sa takto narezávajú päť až sedem dní. Po driapaní sa každé nasledujúce ráno nazbiera na dlátko a potom do nádoby troška surového ópia. A popoludní sa znovu driape.

Až jedného dňa prídete na pole a zo zranených makovíc už nič netečie. Koniec zberu, koniec zarábania peňazí na celý ďalší rok, až do budúcej žatvy.

Cesta na slobodné kmeňové územia

"Už tu mali byť, ale nikto ani z hornej, ani z dolnej dediny ich ešte nevidel," zahlásil zachmúrene Gull Rahman.

Jeho práca sa končí tým, že hnedú hmotu predá. Zložitý systém výkupov, prevozov, spracovania, podplácania a spracúvania pozná len veľmi matne. Teraz čaká na miestnych kupcov, ktorí sú iba jednou z mnohých častí zložitého reťazca vedúceho až k spotrebiteľovi - európskemu či americkému narkomanovi.

"Nikdy som nebol ani v Mazare (asi osem hodín vzdialené mesto Mazar-E-Sharif, pozn. aut.), nie to, aby som vedel, čo sa s tým robí tam u vás."

Až o niekoľko dní, v priateľskej besede opäť nad jogurtom priznáva: "No, vraj to ľudia u vás jedia a fajčia a strašne im to škodí. Ja teda viem, že keby to zjedla koza alebo i vôl, tak zdochne, takže nechápem, ako to môžete jesť vy. Asi ste poriadne silní ľudia."

Na očiach mu vidno, že mu napadlo predať ópium rovno mne. Lenže aj on vie, že do dokonalosti mu chýba podoba bieleho prášku, ktorú získava na východe krajiny, v tajných laboratóriách umiestnených na afgansko-pakistanskej hranici, v oblasti nikým nekontrolovanej, hrdo sa nazývajúcej "slobodné kmeňové teritóriá". "Naši chlapci si niekedy dajú pár zrniek, ono sa po tom pekne tlstne, ale ináč to nežerie ani sliepka," konštatuje a premeriava si ma prísnym pohľadom.

Systém vykupovania je zložitý, a pretože priekupníkov je mnoho, cena ópia na ceste k spotrebiteľovi závratne rastie. Najskôr kilo suroviny predá Gull Rahman miestnym nákupcom (tzv. chodcom), ktorí chodia s plastovými nádobami po horách, jazdia do údolí na oslíkoch a zhromažďujú ópium od pestovateľov - jeden farmár nazbiera v priemere okolo päť kilogramov. Ovoniavajú ho, skúšajú prstami a potom zaplatia. Keď ho majú plné vedrá, odídu do centrálnej obce Dehi, kde sedia dôstojní starci pri primitívnych váhach, (ako závažia používajú kamene) a vážia... Tu už kilo nestojí 80 dolárov ako v horách, ale 84. Každý musí z obchodu mať aspoň drobný zisk. Starci hmotu vykúpia a čakajú. Nikdy sa vraj nepokazí, ani v štyridsaťstupňových horúčavách.

Jedného dňa prídu do Dara-I-Sufu Paštúni z juhoafganského Kandaháru a východoafganského Džalalabádu. Tu, v horách osídlených výhradne Tadžikmi a Hazarmi sú Paštúni nápadní rovnako ako rozkvitnuté makové pole na sivom pozadí skál. Zájdu najskôr k starostovi obce či rovno ku guvernérovi a jednajú. Zadarmo ich žiadny náčelník nenechá preháňať sa po svojom teritóriu a vykupovať mak, ktorého pestovanie je vládou v Kábule prísne zakázané. Musia sa preto o zisk podeliť. "Náš starosta dostal za minulú sezónu 200-tisíc dolárov," tvrdí nám miestny mulla Šamsulla, ktorý sa síce dušuje, že s ópiom nemá nič spoločné, ale vie o jeho pestovaní i predaji toľko podrobností, akoby tento odbor študoval v medrese. Nakoniec prizná: "Tu vieme všetci všetko o tariaku, a kto ho nepestuje, je úplne neschopný."

Starosta Muhammadulla je sympatický muž v stredných rokoch. Prijal ma v príjemnej hlinenej búde s kobercami a umelohmotnými kvetmi na stole (kvitnúci mak medzi nimi nebol). Hneď na úvod vyhlásil: "O ópiu hovoriť nechcem. Napokon, na svojom území som ho zlikvidoval už 95 percent." Sedí chrbtom k oknu, ktorým vidno náprotivný svah. Vo vetre tam šuštia makovice. Ak pred jeho zásahom bolo v oblasti o 95 percent ópiových lánov viac, okrem tejto rastliny tu už nemohlo byť vôbec nič. Kým sa rozlúčime, zrazu sám od seba povie: "Viete, ľudia tu nemajú inú možnosť. A všetky tie vaše programy zamerané na ničenie makových polí a nahradzovanie ópia obilím sú scestné. Pšenica im nedá ani zďaleka taký zisk ako mak. Za spálené polia im dáte osivo? To nie je žiadna náhrada, ale almužna. Na svete neexistuje nič také výhodné ako ópium. Takže, raz si my i vy budeme musieť pripustiť, že my tu sa skrátka musíme mať horšie, aby ste vy tam u vás nemali problémy."

Mal pravdu. Mak nemôže nahradiť najlepšie vymyslený humanitárny program. Nahovárať dedinčanom, že keď prestanú pestovať ópium a prejdú na obilie, budú sa mať dobre a ešte môžu mať pokojné svedomie, je zle skrývanou lžou. Je to rovnako absurdné, ako poučovať bankových lupičov, aby sa dali na stolárstvo, pretože to je čestné. Lenže európsky bankový lupič na rozdiel od afganského poľnohospodára zrejme neumrie od hladu, ak sa vydá na poctivú dráhu. Afgancovi taký osud, keď sa rozlúči s makom, reálne hrozí.

Pohodlní Paštúni

Nakoniec sme sa predsa len dočkali. Teda skôr farmári sa dočkali. Na prašných cestách sa objavili džípy a v nich snedí muži - vyslanci narkobarónov a majiteľov laboratórií. Chodia do Dara-I-Sufu pravidelne, bývajú vždy u tých istých ľudí, vykupujú od tých istých starcov, ktorí pre nich zhromaždili stovky kilogramov surového ópia. "Platia tak od 3500 do 4400 za kilo," hovorí starý pán, ktorý hneď vedľa stánku s kosákmi na bazáre v Dehi vykupuje ópium od priekupníkov - chodcov, ktorí sa k nemu spustili unavení z horských údolí, každý s niekoľkými kilogramami tovaru. "Ráno vykúpim, čo sa dá a večer ku mne prídu domov Paštúni, bývajú u suseda, ten má generátor, sú zvyknutí na pohodlie," dodáva ospravedlňujúco. V umelohmotnej kanistre s odrezaným hrdlom má najmenej päť kilogramov. "Väčšinu toho už mám doma..." radostne oznamuje.

Paštúni sú v oblasti niekoľko dní. Majú vysielačky, dobré topánky a veľké turbany. Rozhovory dávať rozhodne nechcú, ale tvária sa priateľsky. Vo svetle ópia sú aj národnostné roztržky vedľajšie. Tovar skontrolujú, prevážia, ovoňajú, ale do svojich vozov ho nenaložia. Prepravujú ho skúsení dopravcovia, ktorých si najímajú. "Do jedného auta berú až niekoľko stoviek kíl," prezrádza mulla. "A tento rok sa za prepravu jedného kilogramu platí až tisíc afghání, pretože je trochu väčšie riziko. Američania nútia vládu, aby nám to pálila, takže musíme priplácať, a doprava sa zdražuje," bez toho, aby si to uvedomil, začal hovoriť v prvej osobe množného čísla. "A tým rastie i cena ópia a nakoniec heroínu tam u vás. Vidíte, veď na to vlastne doplácate vy!" očká mu radostne zablikali v nádeji, že to my u nás v Európe pochopíme a snáď sa s tými Američanmi dohodneme. Už i tu na severe sa vie, že v provincii Hilmand časť lánov vládne vojská za pomoci amerických jednotiek spálili. Tu, v ťažko prístupných horách, je zatiaľ pokoj.

Kým sa ópium dostane do laboratórií na východe Afganistanu, musí prejsť desiatkami policajných stanovíšť a na každom sú prepravcovia ľahší o pár tisíc afghání. "To všetko je už dávno vopred dohodnuté," upokojuje ma mulla. "Tento rok však i naša polícia začala byť drzá," sťažuje sa. Do niektorých našich dedín prišli ozbrojení muži, že vraj ich poslala vláda, aby nám polia spálili. A že keď dedina nedá 400 dolárov, je s ópiom koniec. No tak sme to vybrali a zaplatili... potom policajti odtiahli."

Darí sa vojne a maku

Podľa údajov OSN je polovica afganského hospodárstva nejakým spôsobom spojená s pestovaním ópia a výrobou drog. S trochou nadsádzky sa dá konštatovať, že v krajine pod Hindukušom sa nedarí ničomu tak dobre, ako vojne a maku. Nedávno špeciálne afghanské jednotky zabavili 500 kilogramov heroínu v hodnote dva milióny dolárov. Bol to iba zlomok z toho, čo Afganistan dokáže vyprodukovať. Tento rok farmári po celej krajine zasiali mak na najmenej 510 tisícoch hektároch. Vypestujú na nich zhruba rovnaké množstvo ópia ako vlani - okolo 4200 ton. Narkobaróni si prídu zhruba na 2,8 miliardy dolárov čistého zisku.

Ako nedávno vyhlásil afganský minister pre regionálny rozvoj Hanif Atmar, všetci v Afganistane vedia, že do obchodu s drogami je zapletený rad štátnych úradníkov, a to i na vysokých miestach. Stačí sa v Kábule pozrieť na domy, v ktorých bývajú. Niektoré sú mramorom obložené aj zvonku a drahými kobercami majú vystlané aj záhrady. V záhrade im však namiesto makovíc rastú ruže. Bezúhonní občania by ópium predsa nikdy nepestovali, a tak je absurdné, že najmenej zo všetkých je mak výhodný pre tých, ktorí ho sadia a s láskou okopávajú.

s s s

Gull Rahman nakoniec nazbieral na svojich poliach päť kilogramov. Predal ich jednému z "chodcov" za 17-tisíc afghání (340 dolárov). Je to preňho neuveriteľná suma. "Hneď za to nakúupim pšenicu," hovorí. Keby ju na rovnakej ploche ako mak pestoval, stačila by mu len na pár týždňov. Takto sa zásobí na celý rok. Gull Rahman má osem detí, tri mu umreli. "Neplakal som, ani žena neplakala. Alah vie, čo robí," hovorí, ale keď raňajkuje, dáva najskôr jogurt deťom a sám dojedá, až čo zostane. Je vychudnutejší ako jeho najstarší syn.

FOTO - PAIKAR

Pestovanie maku je tajomne dramatické od začiatku do konca. Nikdy neviete, koľko z makovice vytečie mlieka. Koľkokrát vám dovolí, aby ste ju večer špeciálnym nástrojom s piatimi až deviatimi ostrými hrotmi narezali a ráno z rán zoškrabali podomácky vyrobeným dlátkom mlieko. Pestovať ho treba s láskou. Paradoxne však na predaji najmenej zarobia tí, čo ho vypestujú.

Keď sa zbiera úroda, deti vstávajú o štvrtej ráno a opatrne sa pohybujú medzi makovicami, aby ani jedinú stonku nezlomili.

Lány makovíc sú obrovské a v nich drobné vychudnuté postavičky dedinčanov. Jeden "gazda" za sezónu pozberá priemerne päť kíl ópia.

Takto vyzerajú makovice, keď ich podriapu špeciálnymi doma vyrobenými nástrojmi s ostrými hrotmi.

Na druhé ráno z rán na makoviciach pozbierajú vytečené "mlieko" husté ako smotana.

"Mlieko" rýchlo hnedne a dedinčania ho zberajú do plastových nádob. Nepokazí sa ani pri 40-stupňových horúčavách.

Makové polia uprostred obrovských strmých brál v drsnej, suchej zemi - až sa nechce veriť, že je to skutočnosť.