Osada Tatarovce, ktorá je súčasťou kysuckej obce Povina, zostarla a pomaly vymiera. V hornej časti zostali žiť poslední štyria obyvatelia. Niektoré drevené chalupy sú na spadnutie a pravdepodobne sa už nebudú dať zachrániť. "Kedysi sa hovorilo aj o tom, že by tu mohol byť živý skanzen. Chodili sem pamiatkari, ale potom to celé akosi zapadlo prachom," spomína si 82-ročná Štefánia Šefárová.

V Tatarovciach žije od narodenia. Okrem nej tu zostal žiť syn a dvaja susedia. Niekoľko dreveníc skúpili chalupári a zachránili. Viaceré však to šťastie nemali. "Niektoré už nezachráni nič, budú ich asi musieť zváľať," pridáva sa syn Štefan so susedom Jozefom Krasňanom. Sú presvedčení, že keby sa so záchranou začalo pred dvadsiatimi - tridsiatimi rokmi, mohli mať ešte Tatarovce šancu.

O osadu, ktorú tvorili hlavne gazdovia, však za socializmu veľký záujem nebol. "Život tu nebol ľahký, ale mnohým gazdom sa aj na takejto vrchárskej pôde darilo. Chovalo sa tu osemdesiat kusov statku, tridsiatka koní, okolité lúky boli obrobené. V najväčšom rozkvete tu hospodárilo aj pätnásť gazdovských rodín," spomína si pani Štefánia.

Obyvatelia Tataroviec si spomínajú, ako museli družstvu odovzdávať presne určené množstvá zemiakov, vajec, mlieka. "Predpísali nám napríklad, že musíme odovzdať štyridsať metrákov zemiakov. Ak sa nám toľko neurodilo, požičali sme si od susedov, lebo menej sme dať nemohli," hovorí Štefánia. Jej sused Jozef Krasňan pridá spomienku, ako každé ráno musel ísť odovzdávať čerstvo nadojené mlieko. "Raz som sa pošmykol a mlieko sa mi do polovice rozlialo. Zľakol som sa, otec by sa nahneval. Tak som zašiel k potoku a dolial som kanvičku vodou. Nikto si to nevšimol."

Dodnes majú Tatarovčania ťažké srdce, že keď sem prišlo družstvo, bolo po gazdovstvách: "Zryli medze a všetko nechali tak. Dnes to zarastá kríkmi a drevinami."

Z Tataroviec bolo vždy všade ďaleko. Do kostola v Kysuckom Novom Meste museli prejsť pešo desať kilometrov, ale nikdy sa nesťažovali. Že ich v zime často odreže od sveta, už nepovažujú za nič výnimočné. "Zvykli sme si, nesťažujeme sa," hovorí pani Štefánia.

"Inde by som asi žiť nevedela, aj keď je tu z roka na rok pustejšie. Chalupy, ktoré sa zachovali, by takisto potrebovali opravu, ale kde na ňu človek vezme? Tá naša má tak štyri generácie."

Obyvateľov niekedy prekvapia turisti, ktorí by chceli vidieť skanzen. Upozorňuje ich naň veľká informačná tabuľa pri jednom z blízkych motorestov. "Niektorí nám nechcú veriť, že žiaden skanzen tu nikdy nestál. Ale aj tak je tu krásne, poobzerať sa môžu," dodávajú poslední obyvatelia Tataroviec.