, ktoré je len pre tých, čo ním nehazardujú ako peniazmi, zdravím, životom. Akoby nám chcel povedať, že na počiatku bolo slovo, len malo úctu v sebe samom. Sú to novely, vlastne rozsahom novielky, tak ako je útla celá tvorba Pavla Vilikovského.

Vilikovský nezačínal ako autor. Najprv do literatúry vstúpil ako jej glosátor. Jeho recenzent a kamarát Milan Šútovec o ňom hovorí, že je v "službách" literatúry. Dlhé roky bol redaktorom Slovenských pohľadov a Romboidu. Až potom sa odvážil vstúpiť na mínové pole literatúry ako autor.
Vstúpil s pokorou. Slová používa s úctou, a i keď sám hovorí, že už boli použité, je v tom veľký rozdiel. Používa ich s úctou k čitateľovi, pred ktorého predstupuje. Ak pozorný čitateľ naozaj vníma detaily, tak pri čítaní o umieraní matky, ktorá bojuje s vlastnou bezmocnosťou, pochopí, že autor čosi prežil a musí vedieť, že slová o tomto zážitku sa na papier nekladú ľahko. Obsah je takmer detektívny, ale podtónom je bolesť. Nič ju nezastrie, ani ona zdanlivá ľahkosť. Také sú všetky novielky, poviedky. Definícia nie je dôležitá.
Čítať Vilikovského určite nie je ľahké, ale jeho úcta k čitateľovi je taká jednoznačná, že pri čítaní získavame sebaúctu. Preto vlastne jeho tvorbu tak radi a často čítame. V roku 1989 mu napríklad vyšla kniha Večne je zelený..., ilustrácie k nej robil Rudolf Fila. V tom istom roku vyšla aj kniha Eskalácia citu. Ako sám píše, názov si požičal od výtvarníka Albína Brunovského a ilustrácie si tentoraz robil sám.
Napriek tomu, že Vilikovský nenapísal "veľký" román ani "veľkú" novelu, jeho dielo vypovedá o období, ktoré nás, naše dianie poznačilo. Od 60. rokov, keď dozrieval v muža a začal sa pohybovať v literárnych kruhoch, až po zrelého človeka, ktorý tvorí a glosuje dnešok. Treba mu len držať palce, aby našiel silu a odvahu tvoriť ďalej.
"V tom sa, ale tentoraz už naozaj naposledy, ozval zvonec, a rozprávke bol koniec," píše. Dúfajme, že to úplne neplatí.

Autor: ds