FOTO
Obrat spoločnosti Goodyear Tire & Rubber sa pohybuje v desiatkach miliárd, zisky v miliardách dolárov ročne. Aký paradox v porovnaní so životným príbehom Charlesa Goodyeara, ktorý kedysi dávno stál s prázdnymi rukami na začiatku tejto cesty. Vynálezca vulkanizácie prírodného kaučuku sa toľkokrát dostal do väzenia pre dlžníkov, že ho nazýval svojím rodinným hotelom. Občas totiž nedokázal splatiť ani sumu, nad ktorou by sa zasmial aj dnešný vrátnik z Goodyearu. Keď pred 145 rokmi - 1. júla 1860 - Charles Goodyear zomrel, jeho dlžoby dosiahli na vtedajšie časy závratnú výšku 200-tisíc dolárov. Šesť z jeho dvanástich detí zomrelo od hladu ešte v detstve.
Charles sa narodil 29. januára 1800 v americkom New Havene (Connecticut) ako najstaršie zo šiestich detí Amasu
Goodyeara. Jeho otec si zakladal na tom, že bol jedným z potomkov Stephena
Goodyeara, ktorý sa podieľal na založení osady v New Havene v roku 1638. Aj Amasa bol podnikavý človek; založil firmu na výrobu železného poľnohospodárskeho náradia, ktoré sám konštruoval, a neskôr začal vyrábať aj gombíky zo slonoviny.
Charles sa v roku 1824 oženil s Clarissou Beecherovou, cieľavedomou a rozhľadenou ženou, a začal pracovať ako otcov obchodný partner. Po tom, čo v roku 1830 ich firma skrachovala, začal experimentovať so surovou gumou. Priam ho fascinovala a raz vyhlásil, že nepozná inú hmotu, ktorá by ho tak vzrušovala. Chcel dokázať, že ju možno prakticky využiť, nehľadiac na to, že firmy, ktoré podľahli vtedajšej kaučukovej horúčke šíriacej sa z Brazílie, krachovali jedna za druhou.
Guma stále zostávala nepoddajná a tepelne nestála, pokusy o jej stabilizáciu sa nedarili. Charles ich robil aj vo väzení, kam mu Clarissa priniesla kus kaučuku a valček na cesto. S pokusmi pokračoval aj doma tak vytrvalo, že si ich susedia sťažovali na neustály zápach. Odsťahoval sa teda s manželkou a večne hladnými deťmi do New Yorku, kde si zo spálne urobil laboratórium.
V zime roku 1839 začal používať na spevnenie gumy síru. Raz mu vypadol kúsok takto upravenej gumy z rúk rovno na rozpálenú pec. Keď ju zoškrabal, všimol si, že časť gumy sa stala pružnou a pevnou. Presne takou, o akej dlho sníval. Keď mu potom viacerí hovorili, že svoj objav urobil iba vďaka náhode, logicky oponoval, že aj Newton videl padajúce jablko iba náhodou. Musel však byť na zužitkovanie tejto náhody dokonale pripravený.
Iróniou osudu ďalší rok po tomto objave bol v živote Charlesa Goodyeara azda ešte čiernejší ako jeho nový vynález. Mal podlomené zdravie, jeho rodina nemala najskôr z čoho a potom už ani čo jesť a on nijako nevedel svoj objav dotiahnuť do konca. Vedel, že síra a teplo priam zázračne zmenili kus kaučuku. Netušil však, koľko tepla na to treba. S nekonečnou trpezlivosťou pražil kúsky gumy v rozpálenom piesku, opekal ich ako hrianky, varil ich v kanvici na čaj, lisoval medzi rozpálenými železami. Nakoniec našiel, čo hľadal: bájna teplota bola 132 stupňov Celzia počas 4 - 6 hodín pod tlakom pary.
Chcel robiť z gumy všetko, čo dnes robíme aj my, a okrem toho bankovky, hudobné nástroje, zástavy, klenoty, lodné plachty, dokonca celé lode. Namaľoval na gumu svoj portrét, vytlačil na nej svoju biografiu a zviazal ju do nej, nosil gumené klobúky, tričká, kravaty. Na svetovej výstave v Paríži 1850 dal vystavať celý pavilón odspodu až hore z gumy
Vrhol sa okamžite do podnikania, to však, ako už vieme, nebola jeho silná stránka. Zisky z patentov v USA boli minimálne a v patentovaní vulkanizácie vo Veľkej Británii ho predbehol o dva mesiace Thomas Hancock. Vo Francúzku jeho patent neuznali.
Napriek všetkému Charles Goodyear nezatrpkol. "Život by sa nemal hodnotiť iba kritériom dolárov a centov," napísal. "Nesťažujem sa na to, že som sadil a druhí zberali plody. Bolo by mi ľúto iba to, keby som zasial a nenašiel by sa nik, kto by pozberal úrodu."
Zajtra - Ota Pavel
