S Jiřím Kodetom sme sa nepoznali z mladosti, stretli sme sa až neskôr, keď sme nakrúcali Pelíšky. V tom čase už bol po porážke a nie celkom v poriadku, no plne koncentrovaný len na prácu. Kontakt s ním bol veľmi príjemný. Všetci mi hovorili, že niekedy dostával aj záchvaty hnevu sám na seba, ale keď som prišla, udiala sa s ním akási zmena, spoznala som "svätého", láskavého človeka. Keď mi v rámci svojej filmovej roly vynadal, vždy sa mi následne ospravedlnil.

Ako preberal cenu Zlatého leva, naozaj plakal veľmi úprimne, bol rád, že sa mu to podarilo. Myslím si, že svoju postavu zahral geniálne, že využil všetko zo svojej skúsenosti a dal do nej dušu. Každý herec by sa, napríklad, bránil situácii, keď postava stratí protézu. On to vraj však sám ponúkol režisérovi. Ja som ani netušila, že nosí protézu!

Veľmi som ocenila, že dal svoju skúsenosť v šanc, je to určite jeden z najzaujímavejších momentov filmu.

Jeho manželka je Slovenka, dokonca aj šľachtického pôvodu, všetci hovoria, že bola jeho anjelom strážnym, podporovala ho, milovala a bezvýhradne odpúšťala. Bola to skvelá výtvarníčka, ktorá však obetovala svoje povolanie, aby sa starala o dcérku a predĺžila mu život. Kodetovci Pelíšky brali tak trochu aj ako svoj príbeh.

Správu o jeho smrti som sa dozvedela na festivale v Trenčianskych Tepliciach, sedela som práve s režisérom Jiřím Menzlom, ktorý ju dostal cez esemesku.

Dva dni predtým sme otvárali s predstavením Koza festival regiónov v Hradci Králové, už tam mi povedali, že je na tom zle. Ja som to však vedela už oveľa skôr.

Na premiére filmu Horem pádem pred niekoľkými mesiacmi prišli za mnou jeho manželka a dcéra. Veľmi ma objímali, opakovali, že sa im to páčilo, povedali mi však aj o jeho stave. A tak sa snažím jeho smrť vnímať ako vykúpenie pre neho.

Autor: EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ