Tichí spoločníci, prvotina Františka Gyárfáša (Slovart, Bratislava 2005), to sú desiatky minipríbehov o mýte stvorenia, ktorý sa akosi nebadane a nepomenovane vinie celou útlou knižkou. Začína sa (alebo končí?) za skalami kdesi na pláži pri Splite, kde sa objímajú dvaja mladí ľudia (Adam a Eva?). O prípadnom Adamovi nevieme prakticky nič. Perspektívna Eva má zelené tričko XXL z Benettonu.

Gyárfáš má rád paradoxy, veď je nepíšucim spisovateľom, a preto tiež miluje nevyslovené otázky. Vyslovme ich teda my: Nebolo by logické, aby Adamom, hľadajúcim raj v zelenom tričku XXL, bol Andy Kiesling? Andy predsa vie, ako sa vstupuje do raja, pretože už tam raz bol; to keď stvoril prvý počítačový vírus Smile v roku 1975, aby si skrátil "smutné, fádne a nekonečne dlhé obdobie medzi detstvom a možnosťou dotknúť sa dievčenských pŕs".

V splitskej scéne je však Andy iba náhodným chodcom, ktorý drží za ruku Catherine. Catherine by mohla byť Evou; otázka, ktorú milovala, znela takto: "Čaká tvoj deň na pointu?" a odpoveď by bola pre Adama ako stvorená: "Rada budem tvojou pointou." Máme však smolu - v kritickom momente stvorenia si neobliekla ani nevyzliekla zelené tričko XXL, a okrem toho jej erotické rozhovory s virtuálnym milencom sa odohrávali v inom čase a priestore.

Je teda Andy totožný s Adamom? Alebo, nebodaj, priamo s autorom? Po odstránení drobných časopriestorových posunov by ním mohol byť. Môžeme však zistiť pravdu, ak si kladieme nesprávne otázky na nesprávnom mieste? A je takáto pravda vôbec dôležitá? Tak o čo tu vlastne ide?

Čítanie Gyárfášovej prvotiny je niečo na spôsob lúštenia povedomého, nevinného, a predsa záhadného kódu. Poznáte písmená, poznávate vety, postupne z nich vyrastá čosi ako gény, chromozómy, bunky, neuróny, tkanivá a tváre bytostí, a po kratučkom príbehu vždy príde ešte kratšia, o to však krásnejšia pointa. Ani nie je čas začať sa nudiť.

Gyárfášovi je jedno, či jeho stvorenia majú ľudské, alebo informatické telá, či sa volajú Brain, Ghod, Melissa, I Love You, alebo Ouled Dhoubei, či doktor Strugacký. Tvorí ich hravo a ľahko, akoby išlo iba o zopár písmen DNA s jednou či dvoma zakódovanými vlastnosťami. Výnimkami sú azda Andy, Catherine, Francis G. Hoblik a možno ešte filozof digitálneho veku Šahin Began či nemenovaný americký prezident, ktorý si pri katastrofickom výpadku elektriny v New Yorku nezodpovedne číta Coolidgeove pamäti (je naozaj ako živý - len prečo číta práve toho Coolidgea?).

Musíte sa, jednoducho, zmieriť s faktom, že autor s vami hrá hru, ktorej pravidlá pozná iba on. Nevidíte mu do karát a neviete, či prefíkane nesleduje nejakú vyššiu, filozofickú logiku. Či nechce, trebárs, dokázať, že nejaký Adam raz skutočne nestvorí "it from bit", teda bytie z bitu, prípadne či sa ten nový informatický život nestvorí úplne sám, a s našou pomocou odmietne byť umelý. Alebo či si len nekráti čas pri spúšťaní nejakého smutného, fádneho a nekonečne dlhého programu stredného veku, ktorý ho už k smrti nudí, a pretože už aj zvody trička XXL podľahli evolučným tlakom, hľadá svoj raj inde.

A správa sa ako kvantový počítač, ktorý každú operáciu urobí šialenou rýchlosťou v inom kozme, a pretože na rozdiel od ľudí sa pri tom ani nezapotí, má ešte dosť času na dve-tri partičky šachu s reprezentáciou galaxie Andromédy. Napriek tomu všetko v jeho podaní - šach, slová aj počítačové vírusy - sú veľmi, veľmi ľudské.

Gyárfášova knižka má zrejme viac ako jednu časovú a tri priestorové dimenzie, a je na čitateľovi, aby ich odhalil, prípadne odstránil. Preto, alebo skôr napriek tomu, osloví najmä tých, čo sa ešte neprestali čudovať, ako zvláštne ten náš svet funguje aj v zvyčajných rozmeroch, ktoré má zatiaľ k dispozícii.