ej literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia, jeho dielo už literárna kritika zhodnotila a história zaradila.

Na začiatku nového tisícročia sa od Garcíu Márqueza očakávalo predovšetkým dopísanie plánovaných kníh pamätí, z ktorých zatiaľ vyšla len prvá časť pod názvom Román môjho života. O to zaujímavejšie je držať v rukách túto neočakávanú klasikovu novinku.

Tentoraz je rozprávačom a hlavnou postavou deväťdesiatročný starec, ktorý "sa nikdy nevyspal so ženou, ktorej by nezaplatil". Do päťdesiatky sa mu v zozname nazbieralo päťstoštrnásť žien, s ktorými bol aspoň raz. Iba vernej slúžke za to neplatil. Zvýšil jej plat, v čom mal započítaný "jeden styk do mesiaca, zakaždým pri praní bielizne a vždy odzadu".

Pravidelný sex sa mu stal útechou namiesto lásky, ktorú neprijímal, ani nedával. Tento bohémsky muž, úspešný novinár s titulom doktor a prezývkou učenec, sa v zdraví dožil deväťdesiatky a náhle dostal chuť na výnimočný darček - pannu, ktorú si na sklonku života prežitého s prostitútkami naozaj zaslúži.

Až v tejto chvíli sa vlastne začína príbeh o podivnom vzťahu, v ktorom vek, spoločenské postavenie či vzdelanie zrazu strácajú význam, pretože jubilujúci starec sa do dievčiny zaľúbi. Je to prvá láska, čistá a zaslepená, zároveň však dokonale absurdná, pretože dievča po starcovom boku po celodennej drine v továrni stále spí. On ju obdivuje, vymyslí jej meno a bozkáva spiace telo.

Márquez nenapísal psychotriler o šialenom voyerovi zneužívajúcom neplnoleté dieťa, ale nepravdepodobný sentimentálny príbeh plný (seba)irónie. Starý doktor nebilancuje svoj život (na to je novela napísaná príliš hravo), len znechutene pozoruje úpadok vlastného tela i spoločenskej vrstvy, ku ktorej patrí. Ležiac vedľa spiaceho dievčaťa sa umára láskou a očakávaním vlastnej smrti. Autor napokon všetko vyrieši s ľahkosťou, akou je napísaná celá novela. Dekadentný doktor si totiž náhle uvedomí, že sa dožije sto rokov. A tak sa novela môže šťastne (?) skončiť.

Každý človek, a to spravidla aj vo chvíli, keď číta literárny príbeh, rozmýšľa na pozadí svojich hodnôt a názorov. Len tým najlepším spisovateľom sa podarí čitateľa vyniesť vyššie, do sfér, kde už hodnoty a názory z každodenného života neexistujú. Naša morálka ustupuje ťažko vysvetliteľnému étosu diela.

Preto sa čitateľ novely Spomienka na moje smutné pobehlice výborne cíti v spoločnosti fiktívneho deväťdesiatnika a spolu s ním nemá žiadne problémy s fenoménom prostitúcie či pedofílie.

Gabriel García Márquez je rozprávač mnohých tvárí. Raz vytvára zauzlené fantastické eposy zaľudnené desiatkami postáv, inokedy sociálno kritické romány-štúdie. Tentoraz sa nám predstavuje v nezvyčajnej polohe rozprávača jednoduchého príbehu so správnou dávkou nostalgie a humoru. Po nedávnych (no údajne nepravdivých) správach o jeho zlom zdravotnom stave si môžeme želať len toľko, aby sa deväťdesiatky v roku 2018 dožil v rovnakej spisovateľskej potencii, akú prejavil pri písaní tejto novely.

Autor: PAVOL RANKOV(Autor je spisovateľ a publicista)