Neviem, či viac záujem o futbal alebo clivota po Slovensku ma jedného horúceho dňa priviedli do Športového mestečka Realu Madrid na povestnej triede Paseo de la Castellana. Bola augustová nedeľa, vzduch sa od horúčavy nehýbal. Na štadióne, ktorý slúži výlučne na trénovanie bieleho baletu, okrem vrátnika, nebolo živej duše. Potvrdilo sa, že Madridčania august radšej trávia pri mori alebo v chladnejších hornatých oblastiach. Vrátnik mi povedal, že keď počkám, každú chvíľu sa má vrátiť prvoligové mužstvo z priateľského zápasu v Santanderi. Počkala som. Naozaj, o malú chvíľu predo mnou zastal modrý autobus, z ktorého postupne vystupovali Michel, Zamorano, Hierro, Prosinečki, Butragueňo, Buyo a až medzi poslednými vystúpil z autobusu ešte neopálený, na veľmi nakrátko ostrihaný chlapec - Peter Dubovský.

Na prvý pohľad bolo zjavné, že podobne ako aj ja, nie ľahko znáša odlúčenie od domova. Napokon obaja sme prišli do Madridu v rovnakom čase, 31. júla 1993. Dali sme sa do reči, vymenili telefónne čísla. Neskôr, ako začali prvé tréningy Realu Madrid, som sa stala pravidelnou účastníčkou sobotňajších tlačoviek, na ktorých vtedajší tréner Benito Floro diskutoval o možnej taktike proti súperom. Prekvapilo ma, že o taktike v oveľa väčšom zápale filozofovali prítomní športoví novinári, ktorí do veľkej miery ovplyvňovali rozhodnutie trénera. Už od začiatku bolo jasné, že Real Madrid je osobitný svet, v ktorom platia vlastné pravidlá futbalu, ktorý nie je len športom, ale v prvom rade sociálnou súčasťou Španielska.

Peter bol od začiatku svojho príchodu do Madridu v centre obrovskej pozornosti všetkých španielskych médií, ktoré sa pretekali o jeho fotografie z tréningov, zo zápasov, jeho prvé interview. Prvé mesiace v Madride však vôbec nekomunikoval s novinármi a bol veľmi nerád, keď naňho mierili desiatky fotoaparátov.

Nebolo to preto, že by ich chcel úmyselne ignorovať, ale preto, že jednoducho bol taký - skromný a tichý chlapec zo Slovenska, ktorý sa nerád predvádza. Novinári, zvyknutí na hviezdy, nechápali, že má len dvadsaťjeden a prišiel z postkomunistickej Bratislavy do kapitalistického Madridu.

Po každej tlačovke som novinárom z hlavných športových denníkov AS a Marca vysvetľovala, že Peter nie je namyslený, ale skromný, ktorý si musí zvyknúť na svet veľkého futbalu. V jednu sobotu, po tlačovke prišiel za mnou Fernando Sotillo z denníka AS asi už so stou prosbou o sprostredkovanie rozhovoru s Petrom.

A vtedy, keď to nikto nečakal, Peter sa po štyroch mesiacoch v Madride rozhodol prehovoriť. Na druhý deň 21. novembra 1993 vyšlo v Španielsku historicky prvé interview s Petrom s názvom: Dubovský prelomil mlčanie. Nasledovalo ďalšie pre denník Marca, ktorý sa pre Petra stal osudným, pretože v ňom našiel jedného z najlepších priateľov, akých v Španielsku mal - novinára Josého Felixa Díaza.

Ako spomína na svojho ,,brata", za akého Petra považoval a ktorého vždy prišiel pozrieť aspoň aj na 10 minút na letisko, ak mal Peter cestu cez Madrid, porozprávali sme sa s Josém Félixom, dnes vedúcim sekcie Realu Madrid v denníku Marca.

Ako si spomínate na zoznámenie s Petrom?

"Pred desiatimi rokmi mali novinári oveľa lepší prístup k futbalistom, takže po tréningoch v Športovom mestečku Realu sme s nimi mohli hovoriť nielen o futbale, ale aj bežnom živote. Všimol som si, že Peter je v Madride dosť sám a tak som sa rozhodol ho osloviť. Nie ako hráča Realu Madrid, ale ako človeka, ktorého chcem spoznať. Postupne sme sa spriatelili."

Ako by ste hodnotili jeho začiatky v Reale Madrid?

"Začiatky sú vždy ťažké, ale v prípade Petra boli o to ťažšie, že prišiel do veľkoklubu Realu Madrid veľmi mladý, nepripravený na rozruch, ktorý jeho prestup vyvolá, z malého mesta do Madridu, kde bolo veľa vecí na prvý pohľad iných."

A jeho športová kariéra v Reale?

"O tej nikto nepochyboval. Keď ho Mendoza (vtedajší prezident Realu Madrid - pozn. red.) kontrahoval za viac ako 400 miliónov pesiet, išlo o najdrahší prestup leta. Peter mal obrovský technický potenciál a jeho ďalšou devízou bola mladosť. Na začiatku hral veľmi dobre a začal nadobúdať potrebnú dôveru. Potom však prichádza zlom - Benita Floru strieda Argentínčan Jorge Valdano a v treťom zápase v lige 1994 proti Albacete stiahol Petra z trávnika. Ako dôvod uviedol, že poriadne nebehal. Začal čoraz menej dôverovať ľuďom v Reale a zostalo mu naozaj len pár najbližších priateľov, ktorým veril."

Mohla by sa jeho kariéra vyvíjať inak, ak by dal prednosť Ajaxu Amsterdam?

"Ťažko povedať, Peter bol jednoducho veľmi mladý, keď sa oňho bili tieto veľkokluby. Nebol pripravený na to, aby zvládol obrovský tlak médií a verejnosti. Určite by bola situácia iná, keby prišiel do Madridu o pár rokov neskôr."

Myslíte, že bol Peter v Reale Madrid šťastný?

"O tom nemám pochýb. Bol pre klub veľmi dôležitým hráčom a to ho napĺňalo pocitom, že je ,,madridistom". Po tom, ako sa rozpozeral, bol oveľa otvorenejším a veľmi príjemným spoločníkom. Spoluhráči a ľudia sme ho mali veľmi radi. Myslím, že aj on sa v Španielsku nakoniec našiel."

V roku 1995 nasledoval prestup do Realu Oviedo. O Petra mal však záujem aj ďalší veľkoklub Atlético Madrid.

Viem, že Petrovi niekoľkokrát telefonoval tréner Atlética Radomir Antič, ale prečo nakoniec z prestupu zišlo, neviem. Peter potom odišiel na sever Španielska do Ovieda. Ak bol v Reale Madrid spokojný, tak v Oviede sa cítil oveľa šťastnejší a hlavne dôležitejší, pretože bol ihneď najlepším strelcom klubu. Možno to bolo aj tým, že Oviedo mu viac pripomínalo Slovensko a Bratislavu. Cítil bezprostrednú blízkosť publika a vedel, že ho tam majú veľmi radi."

Ako spomínate na moment, keď ste sa dozvedeli tú strašnú správu?

"Hneď som utekal na slovenské veľvyslanectvo v Madride, aby mi potvrdili, že to nie je pravda. Tam mi však povedali, že si to musím overiť na veľvyslanectve v Thajsku. Bolo to príšerné, snažil som sa dovolať Petrovi na mobil, ale nedalo sa. Nakoniec som sa dovolal jeho priateľke Zlatke, ktorá mi povedala, že Peter je mŕtvy. Bol koniec, myslel som si, že to neprežijem. Pred skončením ligy sme hovorili o tom, že spoločne podnikneme nejakú dovolenku do Austrálie alebo do Ázie. Moja manželka však otehotnela a tak sme nikam nešli. Naposledy som s ním hovoril počas medzištátneho zápasu Španielska na Slovensku. Nechce sa mi stále tomu uveriť. Na jeho počesť sa však moja dcérka nevolá Jimena, ako sme s manželkou plánovali, ale Lenka, ako jeho neterka."

ĽUBA HROMKOVÁ, Madrid