Keď mi známi rozprávali, že s nimi deti - stredoškoláci - odmietajú ísť na rodinnú dovolenku, myslela som, že je to ich chyba. Mali si dieťa naučiť dovolenkovať a vychádzať mu na dovolenke v ústrety, mudrovala som. Majú zvoliť takú dovolenku, na ktorej by si užili rodičia aj deti. A hlavne majú hovoriť o tom, čo sa im páči, nepáči, čo by chceli, a jeden druhého by mali tolerovať. Včera som tento problém konečne pochopila. A bolo po radosti z dovolenky.

Odchádzame na dva týždne k Jadranskému moru. Bez cestovnej kancelárie, len tak, na vlastnú päsť. Našej žiadosti o uvoľnenie detí z posledných štyroch vyučovacích dní vedenie školy vyhovelo a tak som včera začala baliť. Povyťahovala som naše "nafukovacie a potápacie sety" a začala spisovať zoznam všetkého, čo so sebou zoberieme. Od ihly na šitie až po dvadsať minerálok, paštét a tatraniek.

Až prišiel zo školy náš pätnásťročný Matej. Unavene si sadol na lavicu a sledoval ma, ako vešiam bielizeň. Potom po chlapsky, bez akéhokoľvek zaváhania v hlase povedal, že uvažuje, že s nami nepôjde na dovolenku. Chcel by zostať posledné dni v škole, lebo je to šanca byť ešte s partiou (je deviatak). Tento týždeň sa tam cíti veľmi dobre. Spolužiaci sú z ničoho nič k sebe dobrí, nebijú sa, nenadávajú, nežalujú a nebifľujú sa. Odrazu sú perfektný kolektív. Prestala som vešať bielizeň. Nevedela som, čo mám na to povedať. Napadlo mi niekoľko možností:

a) "Jasné, rozhodni sa sám." (Keď mi odpovie, že nejde, tak on bude spokojný, nebude mať výčitky svedomia a ja si večer poplačem. Keď povie, že ide, tak budem mať ja radosť a on nebude spokojný.)

b) "Bol si predsa minulý týždeň na trojdňovom výlete so spolužiakmi, tak by si teraz azda mohol venovať trochu času aj rodine." (Keď pôjde, tak bude celú dovolenku nešťastný a ja budem mať výčitky svedomia. Keď nepôjde, budem to považovať za vzdor, budem naštvaná, on tiež a obaja budeme mať výčitky svedomia.)

c) "Mohol si to povedať skôr, nemuseli sme ti vybavovať pas a cestovné poistenie." (Vedela som, že je to nefér, lebo poistenie ešte nemáme vybavené a pas sa mu zíde.)

Povedala som len: "Nuž, nasilu ťa ťahať nebudeme. Uvidíme, čo povie ocko, keď príde večer z práce." (Vedela som, že je to momentálne najjednoduchšia reakcia a problém sa oddiali.)

Keď prišiel manžel, čakala som ho s jóbovkou. Len kývol rukou a počas večere a sledovania správ povedal: "Tak nepôjde s nami, keď nechce. Je skoro dospelý. Nech sa rozhodne." Ja som skoro odpadla. Typickí chlapi. Nič ich nerozhádže. Syna tiež nepotešil. Má sa rozhodnúť sám.

Viem, že darovať darček je oveľa krajšie, ako ho prijať. Odvčera viem, že darovať slobodu bez výhrad je oveľa ťažšie, ako ju prijať.