Prežil by to divák a aj Slovenská televízia. Kto by to nemal prežiť, je jej riaditeľ Richard Rybníček.

Ponúknuť za prenosové práva z ligového zápasu 50-tisíc slovenských korún je urážka. Na to treba značnú dávku drzosti a úplnú stratu pamäti. Televízia za ne platila 60-tisíc československých už vtedy, keď rožok stál 30 halierov.

V prípade, že televízia, na ktorú sa národ skladá, nevysiela majstrovské súťaže dvoch najpopulárnejších športov, na vine môže byť aj druhá strana. Ak však STV kŕmi verejnosť (aj platenými, inzertnými) informáciami o údajne nehoráznych požiadavkách generálov futbalových a hokejových zväzov a potom sa na obrazovke ani nezmieni o argumentoch napadnutých, ktoré v ten deň odzneli na ich tlačovej konferencii, ako sa to stalo vo štvrtok, je to sprenevera jej najzákladnejšiemu mediálnemu poslaniu.

To je rovno na červenú kartu. Zopár žltých mala dostať Slovenská televízia už za verklíkovanú demagógiu, že prenos z domáceho ligového zápasu je drahší ako prenos zo zápasu svetového šampionátu. Ligové práva, podobne ako tie zo šampionátov, totiž STV tiež umožňujú vysielať všetky zápasy (180), a nielen 20, ktoré prenáša. Že by bolo nezmyslom všetky odvysielať? Rovnakým, ako tým argumentovať.

Televízia testuje, ako pokročila v ohlupovaní divákov. Primárny problém nie je v peniazoch, ale v prístupe. Rybníčkovci arogantne tlačia šport (kultúru atď.) k múru. Je chyba, že niet síl, ktoré by k múru pritlačili ich.