Zasvätení vedia, že viedenská Secesia patrí k tým lepším adresám. Aj popri novom, len v minulom roku otvorenom hypermodernom muzeálnom a galerijnom komplexe Museums Quartier, či spolkovom Kunstlerhause, si budova na Friedrichstrasse 12 pevne drží pozíciu povinnej zastávky na trase súčasného európskeho umenia.
Kathrin Rhombergová, ktorá pre viedenskú Secesiu pripravila už niekoľko projektov, sa tentoraz pokúsila skonštruovať pocit a stav, ktorý ovládol dnešnú Európu. Myslí si, že súčasný skepticizmus má príčinu v nenaplnení ideálov, ktoré po páde železnej opony prúdili nad starým kontinentom. Pesimistická Rhombergová patrí k tým pomerne frekventovaným medzinárodným kurátorom, ktorí razia tendenciu politického umenia, alebo jemnejšie povedané umenia, ktoré reflektuje prípadne vytvára politický kontext.
V asketických priestoroch sa dajú vidieť diela dvadsiatich umelcov z Chorvátska, Gruzínska, Litvy, Holandska, Írska, Anglicka, Rakúska a Slovenska – video, DVD, fotografia, grafiti, inštalácie. Jadrom a vlastne aj pointou výstavy sú nafilmované výpovede osobností, ktoré hovoria o téme výstavy. Tá sa tak v ich výpovediach pohybuje v okruhoch politiky, kultúry, identity a politického protestu. Rozprávajúci Július Koller a pýtajúci sa Roman Ondák – na medzinárodnej scéne ostrieľaní umelci – elegantne zapadli do lajny žmurkajúcich televízorov. Výstavná sieň však aj napriek voľnému popoludniu zívala prázdnom a z tých niekoľko osamelo blúdiacich návštevníkov len málokto siahol po slúchadlách, aby sa „interaktívne spolupodieľal na podobe výstavy“. Tento projekt akoby zrazu odhalil všetky aj tie doteraz tušené negatíva: naivne politizujúca kurátorka osloví umelcov, a tí vytvoria spoločné dielo, ktoré do bodky spĺňa kurátorkine predstavy. Nestratili sa tam niekde umelci? Július Koller ešte vystavuje niekoľko fotografií U.F.O., Roman Ondák vo vstupnom foyeri pohľadnice zo série Antinomádi a na parkovisku SK. Parking 2001, čo je niekoľko parkujúcich embéčok s bratislavskou ŠPZ. Stará téma videná už v mnohých variáciách.
V ten istý deň o dve hodiny neskôr som sa tlačila v plnom Kunsthistorische Museum pred obrazmi Mategnu, Rembrandta, Brueghela. Ľudia pred nimi postávali, rozprávali, gestikulovali, sedeli, brali do rúk slúchadlá s výkladom. Ausgeträumt sa dá preložiť aj ako dosnívané. Bolo by lepšie nechať umelcov snívať a potom možno aj pred ich dielami budeme musieť raz vystáť dlhý rad. BEATA JABLONSKÁ
(Autorka je výtvarná kritička)
