vá, Mária Kráľovičová / Viera Strnisková a ďalší * Premiéra 27. januára
Autorom literárnych predlôh je dobre, najmä dovtedy, kým netušia, že nimi sú. Môžu si na stranu napísať jedinú vetu: „a naozaj to bolo mača“, a už majú vyriešený návrat Čiernej kráľovnej do reálu. Pri svojom nezodpovednom písaní vôbec neuvažujú, ako si s ich literárnymi hračkami poradia po viac ako sto rokoch stále ešte neohrabané divadelné mechanizmy. Ešte tak bábkové divadlo je sem-tam schopné vyrobiť aj výbuch sopky. Ale s činohrou na tému Carrollovej Alice by sa zapotil aj sám Švankmajer.
Režisér Štefan Korenči sa v rámci svojho hosťovania na scéne SND s animáciou zázračnej krajiny popasoval jednoducho – neriešil ju. Každý tuší, že vybrať si z takého komplikovaného rozprávania niekoľko motívov tak, aby spolu vytvorili logický a nebodaj aj dramatický celok, je nesmierne ťažké. Kľúč, ktorý dramatizátor Miloš Janoušek zvolil pri výbere postavičiek, však nebol najšťastnejší. Akoby naschvál sa na scénu dostali samé zložité dialógy bez dramatickej akcie. Aj tie menej intelektuálne scénky sa úpravou dostali do polohy aktuálnej spoločenskej narážky. Básnička o tesárovi, mrožovi a ustrici je síce v mnohom poučná, ale rada by som vedela, čo si pod slovom ustrica deti asi predstavia. A vie dnes ešte niekto, kto je tesár?
Matematik Lewis Carroll vedený intelektuálnym pudom spochybňovania dôkazov predkladá na záver čitateľom možnosť, že sa to celé vôbec nesnívalo Alici, ale Čiernemu kráľovi. Najnovšia divadelná verzia Alice sa hrdinke celkom istotne nesnívala. Oblečená v štýle poslušnej anglickej školáčky bola totiž jej natoľko pasívnou súčasťou, že je ťažké uveriť, že by si to všetko sama navymýšľala.
Naposledy bola rozprávka v našom národnom inscenovaná v roku 1994, pritom dopyt po dobrom detskom divadle je veľký. Je teda sympatické, že divadlo vytvorilo – prinajmenšom po scénografickej stránke – podmienky pre vznik veľkého projektu, ktorý za optimálnych podmienok nemusel zísť z repertoáru ďalších desať rokov. O to väčšia je škoda, ak niektoré aspekty inscenácie neboli celkom profesionálne zvládnuté. Impozantná scéna Jaroslava Valeka vyvolávala veľké očakávania. Keď sa točňa otočí a zjaví sa čudesná krajinka, stále veríte, že sa v nej bude aj niečo diať. Nadarmo. Vytvoriť jednotné a pritom dostatočne odlišné kostýmy pre všetky tie čudesné zvery a postavičky je úloha ešte ťažšia ako vypraviť dieťa na maškarný ples. Kostýmy Jany Kuttnerovej neboli bez nápadov, ale nedávali postavám čitateľnú charakterovú identitu. Navyše škrabošky, ktoré všetkým zakrývali tváre, výrazne sťažovali komunikáciu s publikom.
Kladom inscenácie bola práca s hercami, ktorí sa len zriedka uchyľovali k prehrávaniu. Naša Alica sa teda v zázračnej krajine ocitla medzi smiešnymi, ale sympatickými postavami, ktoré si čosi nezrozumiteľné medzi sebou rozprávali. Vravíte, že deti sú bystré a nájdu si v rozprávke tisíc zaujímavých detailov? To dúfam. Budú to potrebovať nielen pri návšteve Alice v SND.
ZUZANA ULIČIANSKA
