Plavecká sezóna sa začala. Je už príjemne teplo, a tak ožili bazény aj jazerá. Aj ja som si bol nedávno zaplávať. Pri jazere bolo dosť detí a zdalo sa mi, že nie sú takými dobrými plavcami ako malí Japonci. Presnejšie, slovenské deti sú odvážne, majú rady vodu, ale akoby nepoznali základy plávania - čo robiť s rukami a nohami pri rozličných plaveckých štýloch.
Slovensko nemá pláže, Japonsko má. More však z ľudí plavcov neurobí. Na Slovensku je málo bazénov. V Japonsku má každá základná a stredná škola poriadny, aspoň dvadsaťpäť metrov dlhý bazén. Plávanie je súčasťou letnej výučby telesnej výchovy a okrem toho, počas letných prázdnin (obyčajne od 20. júla do 31. augusta) majú deti plavecké kurzy. Samozrejme, bezplatne. Nie všetky deti majú rady hodiny plávania, veď treba dosiahnuť určitý stupeň znalosti, klasifikovať sa na postup, slovom, deti musia brať hodiny plávania vážne. Aj v mestskej plavárni môžete často vidieť, ako otcovia doučujú deti počas víkendu.
Každé mesto v Japonsku aj každá mestská časť majú svoje bazény. Otvorené sú počas celého roka. Ďalšie sú vo fitnescentrách. Pravdu povediac, kým som prišiel na Slovensko, nikdy som nevidel fitnescentrum bez poriadneho bazéna. Aj tam organizujú plavecké kurzy.
Ale čo ma prekvapilo v jednom bratislavskom bazéne - videl som tam dámu plávať priam vo večernom mejkape, ešte aj so šperkami v uchu. V Japonsku je to zakázané. Treba mať na hlave kúpaciu čiapku, treba plávať v dráhach, nesmie sa skákať do vody. Plavčíci stojaci pri bazéne vypískajú von z bazéna každého, kto niečo porušil.
V Japonsku máme síce veľa bazénov, ale aj používateľov je veľa. Treba dodržiavať disciplínu aj hygienu. Tá je veľmi dôležitá a my, Japonci, si na ňu naozaj potrpíme. Každé dve hodiny "vyženú" zamestnanci plavárne kúpajúcich sa von z bazéna, skočia do vody, prekontrolujú dno, otestujú kvalitu vody. Celé to trvá asi desať minút a potom môžeme ďalej plávať.
Teraz vám prezradím svoje osobné tajomstvo. Viete, prečo som v škole nemal rád hodiny plávania? Mám ploché nohy. Bál som sa posmeškov a šikanovania spolužiakov, ktoré je, žiaľ, v japonských školách bežné. Dával som si pozor, aby som kráčal po vonkajšej strane chodidla a nezanechával na dlážke zahanbujúce mokré odtlačky plochej nohy. Myslel som na to viac, ako na celé plávanie.
Autor: MASAHIKO
