Na vernisáž prišiel každý, kto len trochu mohol. Ľudia merali cestu z Bratislavy, prišli Pražania a čas si našli aj tí, ktorí boli práve v Prahe z iného dôvodu. Medzi hosťami boli aj Alešovi priatelia a spolupracovníci, dramaturg Martin Porubjak (vpravo) a šéfredaktor časopisu Svět a divadlo Karel Král. (mag)
Na vernisáž pricestovala aj Alešova mama, Blanka Votavová. Nebola smutná, keď videla, koľko ľudí malo Aleša rado. Nedávno veľmi potešila všetkých synových priateľov, keď vydala knižku Synovy zvěsti, plnú Alešových postrehov, myšlienok a ostrovtipu.
Aleša Votavu mali všetci radi. Bol nielen vynikajúci výtvarník, ale aj človek a kamarát, preto účastníkom vernisáže sťahovalo hrdlo a nebolo jednoduché prehovoriť. Riaditeľka Divadelného ústavu Silvia Hroncová a Richard Stanke, ktorý čítal Alešove myšlienky, to však zvládli so cťou.
Na otvorení výstavy vlani zosnulého scénografa Aleša Votavu v Slovenskom inštitúte v Prahe zaznelo aj niekoľko jeho myšlienok. Napríklad, že scénografia môže byť za istých okolností aj druhom liečiteľstva. „Veď vieme, že napríklad farebné svetlo lieči. Treba len vedieť, ako s ním narábať, treba mať cit, talent, vedomosti. Musíte narábať so všetkým na scéne, ako šaman, a vaše scény budú pôsobiť na divákov terapeuticky.“ Aleš bol naozaj šamanom svetla, farby, tvaru. Dokazujú to nielen mnohé oficiálne ocenenia, ale aj zážitky, ktoré si z jeho scén odnášal bežný divák. Jednému však ani šaman pomôcť nevedel – svojmu telu, na ktoré zaútočila zhubná choroba. Výstava jeho scénografických prác, ktorú zorganizoval za pomoci Slovenského inštitútu Divadelný ústav Bratislava, bola preto už in memoriam.
