Malte Ludin. FOTO - LUCIA GARDIN

Hans Elard Ludin bol blízkym spolupracovníkom Hitlera, v roku 1941 prišiel ako jeho splnomocnenec na Slovensko. Za vojnové zločiny bol v roku 1947 popravený, ale jeho vdova svojim deťom tvrdila, že bol vojnovým hrdinom. Deti jej dlho bezstarostne verili a niektoré sa snažia veriť aj dnes. Hansov syn, režisér MALTE LUDIN začal nanovo pátrať, vyhľadával dokumenty a svedkov. Čo s tým? Pýtal sa svojich súrodencov pred zapnutou kamerou. O filme Dve či tri veci, ktoré o ňom viem porozprával aj pre denník SME.

Všímali ste si v strižni, ako veľmi sa na otca v tvári podobáte?

"Sám by som si to nevšimol, museli ma na to upozorniť."

Vo filme sú detailné zábery na jeho fotky. Hľadali ste v jeho tvári nejaké črty, ktoré by prezrádzali jeho povahu?

"Doma mi vždy vraveli, aký bol otec milý, ako vedel na ľudí zapôsobiť, že ich hneď získal svojou žoviálnosťou. Keď som sa pozeral na jeho rodinné fotky, mal som z neho rovnaký dojem. Ale keď som počul jeho hlas pri politickom prejave, podivil som sa: kto to je? Snažil sa rozprávať ako Hitler - a darilo sa mu!"

Použili ste aj posledný filmový záber, na ktorom je váš otec živý. Bola to jeho obhajovacia reč na súde. Ako na vás na ňom pôsobil?

"Ten záber z procesu som použil viackrát, na záver som ho pustil spomalene a bez zvuku. Som rád, že sa na to pýtate, práve v tom zábere som chcel spoznať otcovu tvár. V niektorých chvíľach sa mi zdal milý, ale stačilo, aby tvár mierne odvrátil alebo naklonil, a bol to iný človek. Videl som sebavedomého človeka s vladárskymi túžbami."

Čo to pre vás znamenalo?

"Bol som veľmi smutný, keď som tú polohu objavil. Ale ja som filmár, študujem obrázky. A pri nich som zistil, aký bol môj otec."

Prečo sa u vás doma udržoval mýtus, že otec bol hrdina?

"Starú mamu som poznal len krátko, nestihol som sa jej nič spýtať. A moja mama mala po vojne len dve alternatívy: buď bude vdovou po hrdinovi, alebo po vojnovom zločincovi."

Pamätáte si, ako ste na otca zmenili názor?

"Vďaka recenzii na knihu Ernsta von Salamon, vyšla v Neue Züricher Zeitung. Poznal som tú knihu, posledných tridsať strán v nej bolo venovaných otcovi. Boli to oslavné slová. Recenzentovi prekážalo, ako sa o niekom, kto prenasledoval Židov, môže písať tak pozitívne. Nahnevane som mu napísal, že môj otec predsa Židom pomáhal, bojoval proti nacizmu. Dostal som odpoveď: Mladý muž, vy ste asi nečítali základnú literatúru. A vtedy som sa začal hanbiť. Mal som už 24 rokov, a ešte som o tom nerozmýšľal."

Váš film nie je len o hľadaní pravdy, ale aj vyrovnávaní sa s ňou.

"Áno, súhlasím. Čím viac sa približujete k pravde, tým viac duševnej rovnováhy v sebe nájdete."

Cítili ste to aj ako vašu spoločenskú povinnosť?

"Samozrejme. Netrhal som sa, aby som robil tento film, radšej by som robil niečo veselé."

Prečo nestačilo, že s jeho zločinom sa už spoločnosť vyrovnala - tým, že ho popravila?

"Či smrť stačí? Ale on bol odsúdený za zločin!"

Je to teda málo?

"To, že ho popravili, ešte neznamená, že sa o ňom môžu šíriť klamstvá. Jeho smrť by mala pobádať k hľadaniu pravdy. Podobnú otázku sa ma nahnevane pýtala aj sestra: Prečo ho musím ešte raz odsúdiť? Ale ja ho neodsudzujem, len odkrývam, čo sa naozaj stalo a chcem, aby to naša rodina videla."

Svojich súrodencov sa pýtate vždy po jednom, nikdy ste nevyvolali spoločnú debatu. Prečo?

"Navrhol som to, chcel som, aby sme šli spolu na otcov hrob. Ale nechceli, musel som sa toho nápadu vzdať. Škoda, som presvedčený, že by z nás mohlo vyjsť na povrch niečo veľmi závažné. Ani si to neviem predstaviť, ale určite by sme sa strašne pohádali."

Dnes môže režisér nakrútiť dokument sám, s malou digitálnou kamerou. Vy ste zavolali kameramana a zvukára. Nebolo to pre vašich súrodencov prekážkou navyše?

"Áno, sestra Barbel so štábom vôbec nechcela rozprávať, súhlasila pod podmienkou, že pri nakrúcaní budem sám. Až keď sme mali skoro všetko hotové, privolila, aby prišli aj ostatní. Lenže po dvadsiatich minútach bola taká podráždená, že kameraman radšej vypol kameru."

Zvykli ste sa o otcovi rozprávať aj pred nakrúcaním?

"Bývame spolu málo. Ale sestry mi povedali, že o tejto téme už diskutovali aj bezo mňa. Neviem posúdiť, ako to vyzeralo. Ich názory sú dosť v opozícii. Pre Barbel je otcova pozícia hrdinu neotrasiteľná, Elen si nie je istá. V hlave vie, kto jej otec bol, ale v srdci cíti niečo iné. Jej schizofrénia sa týka aj nás, všetkých, ktorí majú rovnaký rodinný príbeh. Lenže málokto si ju pripúšťa."

Myslíte si, že nemecká trauma je prenosná aj na iné národy?

"Vy ju chápete?"

Nie.

"Neviem to za nikoho zodpovedať, vidím to len zo svojho pohľadu. Každý sa musí pýtať sám seba. A som rád, že sa tu tak intenzívne pýtate."

Záber z filmu Dve či tri veci, ktoré o ňom viem. FOTO - ART FILM