sa občas musím premiestniť z bodu A do bodu B a rýchlo. Takže čo mi ostáva? Len to auto. A tvrdým tréningom dobehnúť to, o čo ma príroda škaredo ukrátila. Aj keď to tak veľa krát nevyzerá, ja sa fakt snažím!
Musím so zdravým sebavedomím priznať, že pokroky sa dostavujú. Detské choroby ako zakapávanie motora uprostred križovatky a skackavý benzín mám už dávno za sebou a postúpila som do vyššieho levelu. Môžem smelo vyhlásiť, že nezávislý pozorovateľ by na mojej jazde ani nespoznal, že som automotoristické drevo. Možno aj celých 800 metrov trasy. Ale nesmiem zaspať na vavrínoch. Mám ešte pár problémov, na ktorých treba popracovať.
Rozjazd do kopca. Keď sa predo mnou zavrú rampy na železničnom priecestí, čaká ma táto náročná úloha. Náročnou úlohou ostáva dovtedy, kým sa mi na zadný nárazník neprilepí jeden z tých, ktorí majú radi autíčka tesne poskladané na seba ako puzzle. Len čo mi zablokujú zadnú únikovú trasu, stáva sa rozjazd do kopca pre mňa šialenou adrenalínovou drámou. Okrem nevysvetliteľnej paniky a zlosti na narušiteľa môjho životného priestoru ma zaplaví súcit s nič netušiacim ľahkomyselníkom riskujúcim celú svoju prednú nápravu. Touto cestou by som chcela poprosiť všetkých mojich spoluúčastníkov cestnej premávky - postavte sa, prosím, za mňa ďalej ako 20 centimetrov, nikdy presne neviem, kedy mi plynový pedál zaberie...
Preraďovanie na päťku. Darí sa mi už oveľa lepšie ako voľakedy - boli časy, keď ma pri preraďovaní na tento prevodový stupeň premkla takmer posvätná hrôza. Možno aj preto, že k takej rýchlosti, keď bolo treba zaradiť päťku, som sa dopracovala asi tak raz za rok. Dnes to robím skoro bravúrne. Občas trochu vybočím zo smeru jazdy, ale to je problém len na úzkej ceste. Neviem, buď mám krátku ruku, alebo dlhú rýchlostnú páku.
Pristavenie cestnou hliadkou. Vždy dodržiavam predpísanú rýchlosť, mám zapnutý pás aj svetlá a všetky doklady mávam v poriadku. Jediné, čo ma máta, keď na mňa zakývajú spoluobčania "Jastrabovci", je, že v tom strese netrafím do priestoru, ktorý mi vymedzili. Obávam sa, že keby som prednými kolesami prešla príslušníkovi po topánkach, asi by z môjho vzorného chovania na vozovke veľkú radosť nemal.
Myslím, že keď vychytám tieto drobné muchy, potom už síce moji spolujazdci nebudú so mnou zažívať toľko srandy, ale niečo treba na oltár dokonalosti obetovať. Prajem si veľa šťastia a ostatným veľa trpezlivosti.
Autor: Guliana
